Pár dní pred odchodom z Koh Phanganu nás kamarátka Zuzka pozvala k nim na návštevu, predviedla nám obhryzený krík rastliny podobnej oleandru, pod ním úctyhodné kôpky akýchsi výtrusov a na rastline obrovskú vypasenú krikľavo zelenú húsenicu s ufónskymi očiskami. Juraj si húsenicu rovno zbalil do plastovej fľašky a rozhodol sa, že si v Thajsku vypipleme vlastného motýľa.
Po krátkej konzultácii s kamarátom maliarom Janom, veľkým znalcom húseníc a motýľov, vyšlo najavo, že táto tlstá húsenica sa o pár týždňov premení na v našich krajoch veľmi vzácneho motýľa Lišaja oleandrového (alias Daphnis nerii), po ktorom od detstva túžil. Je to jasné, vychováme teda Janovi motýľa Jančiho. Jano sa stal našim oficiálnym “priateľom na telefóne” vo veciach potrieb motýľov a ich predchádzajúcich vývojových štádií.
Deti lišajovi na dne odrezanej PET fľašky presne podľa Janových inštrukcií vytvorili brlôžtek z hliny, suchého lístia a čerstvých listov z inkriminovaného kríka, keby pred zakuklením ešte dostal hlad. Následne dostali prísny zákaz s Jančiho domčekom manipulovať.
O pár dní Juraj slávnostne vybral z fľašky (do ktorej sme chodili tajne Jančiho hľadať) hnedú hýbajúcu sa kuklu. Bŕŕŕ. A vzápätí priniesol od Zuzky húsenicu číslo 2. Pre istotu.
S blížiacim sa odletom do Chiang Mai sme čoraz intenzívnejšie premýšľali nad tým, čo s Jančim a Dvojkou. Nechať ich na ostrove? Prepraviť na sever? Ako? V príručnej batožine? Alebo vo veľkej? Nezadusia sa? Nebude im teplo? Alebo zima? Kukly nakoniec cestovali v otvorených plastových tubách na geocaching, dômyselne ukryté v pootvorenej, motúzom zamotanej veľkej cestovnej taške. Cestu lietadlom v batožinovom priestore prežili bez ujmy na zdraví a v Chiang Mai ich Juraj niekoľko dní poctivo vlhčil namočenou vreckovkou a oni sa mu za to zakaždým odmenili divokým poskakovaním po papierovom tanieri, na ktorom sídlili. Až kým sme sa jedno ráno, zhruba dva týždne po zakuklení, ráno neprebudili na zúfalé pokusy už lietajúceho Jančiho dostať sa von z izby. Obrovský zelený motýľ s bielou a ružovou kresbou nás úplne dostal. Opatrne sme ho preniesli na listy stromu, rastúceho pri našej terase a on tam zamaskovaný prečkal až do večera, kým neodletel.
Druhú kuklu sme si odviezli do národného parku Wiang Kosai a tam sa prvý večer nášho pobytu za dramatických okolností vyliahol motýľ krátko potom, čo mi kukla vypadla z ruky.
Dvojka si v noci vysušila krídla u nás na izbe, cez deň si odpočinula schovaná v tieni listu banánovníka a v noci odletela. Pomenovali sme ju Zuzka podľa rovnomennej kamarátky, ktorá ju pre nás na svojom dvore objavila.
Na ďalšie húsenice lišaja oleandrového sme naďabili v záhrade pani Suk, kde sa to nimi len tak hemžilo. Mali sme tú česť vidieť ich kukliť v ich prirodzenom prostredí. Pred zakuklením zmenia húsenice farbu z jasnozelenej na hnedastú a začnú sa nervózne vrtieť a pohybovať po zemi. To hľadajú vhodné miesto, na ktorom by sa mohli zakukliť – ideálne v nie príliš tvrdej hline, pokrytej aspoň niekoľkými suchými lístkami, kam by sa mohli schovať. Pani Suk naša posadnutosť húsenicami celkom bavila. Pre ňu to boli obyčajní škodcovia, ktorí jej obhrýzajú listy na stromoch a vykonávajú svoju potrebu neesteticky všade naokolo. Od Suk sme si viezli dve zakuklené húsenice, ale tie dvojhodinovú cestu v horúcom kufri auta neprežili.