Vyrazili sme na trojmesačné rodinné dobrodružstvo do juhovýchodnej Ázie. Štart v utorok 6.12.2016 o 15:15 z Prahy a v Bangkoku sme pristáli ďalší deň o jednej poobede miestneho času (7:00 ráno u nás). Popoludnie a nocľah v Bangkoku a ďalší deň o 10:00 miestneho času pokračujeme do našej vyvolenej destinácie – na ostrov Phangan. Dostaneme sa tam jednoducho – hodinová cesta taxíkom na letisko, dvojhodinové čakanie, hodinový let, presun minivanom z miesta zvaného Nakhon Si Thammarat do prístavu a 1,5 hodiny na trajekte. Vo štvrtok 8.12.2016 o 20:00 miestneho času nám domáca otvára dvere do domu, ktorý nám bude na najbližší mesiac domovom.
Aká bola cesta? Ak by som ju mala zhodnotiť jedným slovom, tak rozhodne kľudná. Ja som bola kľudná (sama neverím, ale prisahám, že to tak bolo), nemala som žiadne plány a predstavy, ktoré by mohli nevyjsť, Juraj ako vždy nič neriešil a deti všetko zvládli s ľahkosťou rodených cestovateľov.
Thajsko: prvý dojem. Sme príjemne prekvapení. Cestujúci s hordou malých detí majú luxus prednostného vybavenia imigračným úradníkom, taxík sa dá za pár minút objednať prostredníctvom sofistikovaného lístkového systému (ako inak – s vypnutým taxametrom a bez bločku). The Canal Hotel kdesi na predmestí na polceste medzi dvoma letiskami vyzerá úplne inak než na agoda.com, ale nakoniec nie je až tak desivý, ako na prvý pohlaď vyzeral.
Práve vďaka tomu, že bývame na predmestí, máme skvelú príležitosť zažiť za tú chvíľku, ktorú máme, pravú tvár Bangkoku.
Široko ďaleko sme jediní bieli a ako sa predierame davmi valiacimi sa po uliciach, ľudia sa na nás usmievajú, deti vkuse niekto hladká a obchytkáva. Skončíme na miestnej tržnici, odhodlaní dať si tam večeru. Nepripravená biomatka zabudla v hoteli všetky prostriedky, ktoré by nás mohli ochrániť pred atakom zákerných cudzokrajných baktérií – nemáme so sebou antibakteriálny gél, utierky, ba dokonca ani vlhčené obrúsky. Pri jedinom stánku, kde majú tabuľu s názvami jedál, a to dokonca v angličtine, a kde staršia pani v okienku ovláda niekoľko anglických slov, si objednávame naše prvé pravé thajské jedlo. Prinesie nám k tomu vodu v plastových hrnčekoch, ktorá je grátis. Ja si našťastie až na odchode všímam kýblik, v ktorom hrnčeky umýva…. Jedlo bolo vynikajúce, stánkari starostliví a úslužní a nie, nepos.ali sme sa :).
Prvé hodiny v Thajsku boli pre nás všetkých nezabudnuteľným zážitkom! Chodili sme s vytreštenými očami (z rôznych dôvodov – jedným z nich bola bezpečnosť :)), nastraženými ušami a Viki väčšinu času aj so zapchatým nosom (“Fúúúúj, tady to smedííííí!”). Vilkovi sa zasa nepozdávalo, že sa naňho všetci dívajú. A Miška? Tá bola na rozdiel od mladších súrodencov spokojná – ruch na tržnici ju bavil a pozornosť okoloidúcich jej nesmierne lichotila.
