Na Koh Phangane zostávame mesiac. Bývame v hlavnej dedine ostrova a najväčšom prístave – Thong Sale. Nepredstavujte si mestečko v európskom ponímaní. Je to skôr jedno veľké trhovisko, kde sa predáva všetko od výmyslu sveta, ktoré je zo všetkých strán olemované viac či menej malebnými rezortmi. Máme prenajatý dom s troma spálňami (máme k dispozícii dve z nich), veľkým obytným priestorom a neuveriteľne nepraktickou kúpeľnou. Náš dom má svojské kúzlo a je zariadený s veľmi osobitým vkusom. Thajčania sú minimalisti a svoje obydlia majú takmer prázdne. Sedávajú najčastejšie na zemi a nábytku majú minimum. Zariadenie nášho domu zo stola a niekoľkých stoličiek, postelí a kadejakých skriniek, zrejme pozbieraných od známych. Toto všetko je pre lepší efekt doplnené lesklými závesmi až po zem. Miška ich zbožňuje – okrem toho, že sa v nich dobre hrá na schovku, si ich každý večer pred spaním ovoniava – učarila jej totiž silná vôňa aviváže kombinovaná s naftalínom. Okrem našej už tak dosť početnej rodiny dom obývajú ďalší spolubývajúci – armády mravcov, mraky komárov, gekoni a sem tam sa nájde aj malý švábik.
Okolo domu sú vypustené domácich sliepky so statným kohútom, ktorý neúnavne kikiríka od svitania až dovtedy, kým ráno neotvoríme dvere, polihujú tu dvaja psi priviazaní na reťaziach a na jednej strane domu sídli v klietke hovoriaci vtáčik.
Na druhej strane, uprostred buriny a poodhadzovaného vlnitého plechu, stoja dva zlaté domčeky pre duchov. Sprievodca hovorí, že podľa animistickej viery žijú v riekach, stromoch a na ďalších miestach duchovia, ktorí ochraňujú obydlia pred zlými silami a preto je potrebné náležite ich uctievať. Prirovnávajú ich k nadprirodzenej obdobe svokry: je to uctievaný, občas horšie zvládnuteľný člen rodiny, ktorému radšej zabezpečujú samostatné bývanie :).
Vypozorovali sme, že domčeky sa nachádzajú úplne všade – pri každom dome, úrade, nemocnici či historickej pamiatke. O domčeky sa ich majitelia majú starať – pravidelne v nich páliť vonné tyčinky a dopĺňať nápoje a jedlo. Duchovia v domčekoch v našom okolí majú najradšej Coca Colu, fialovú Fantu a banány.
Čo celé dni robíme?
V podstate nič. Ráno to nehrotíme so vstávaním, dáme si raňajky, deti sa väčšinou celé dopoludnie čľapkajú v potoku vody, ktorá nám popred dom priteká odkiaľsi z kopcov. Hlava rodiny dennodenne napĺňa svoju neukojenú potrebu manuálnej práce. Podľa videa na youtube sa učí loziť na kokosové palmy, deťom zavesil na strom hojdačku vyrobenú zo starého lana a morom vyplaveného kusu bambusu a v potoku vybudoval malý vodný mlyn. Verím, že je len otázkou času, kedy budeme energeticky nezávislí :).
Muž sa potĺka okolo domu a vždy nájde niečo, s čím môže sekať, rezať, píliť. Má veľké šťastie, že Thajci sú bordelári a náradie od motýk, po pílky či mačety, tu leží voľne pohodené okolo domov. A ja? Ja fakt nerobím nič – okrem výroby raňajok, zametania nanosenej špiny v dome a prezliekania mokrých detí…
Poobedia venujeme objavovaniu okolia. Zatiaľ sme sa nevymotali z Thong Saly. Boli sme na štyroch rôznych plážach a sme nadšení – je to tu ako na Balatone, takže o bezpečnosť detí sa nemusíme obávať. Vyzbrojeným plávacími krídelkami vo vode po kolená sa im fakt nemôže stať vôbec nič. Iba ak by sa im chcelo poodísť tak pol kilometra do mora, ale to zatiaľ neskúšal nikto z nás.
Na plážach staviame hrady a priehrady, v ktorých väzníme kraby, aby sme ich vzápätí mohli veľkoryso púšťať na slobodu.
Vyššie uvedený program platí pre dni, keď od rána do večera neleje ako z krhly (a takých je tu teraz približne polovica). Ak prší, sme doma a kreslíme, lepíme nálepky, hráme spoločenské hry, alebo vrazíme deťom do ruky tablet s hrami a predstierame, že tam nie sme a snažíme sa prežiť do ďalšieho dňa :).
S kým sa stretávame?
Bude to znieť neuveriteľne, ale okrem všadeprítomných Thajčanov je tu neúrekom Slovákov a Čechov. Zatiaľ početne vedú Slováci. Okrem Braňa, ktorý nám vytrhol tŕň z päty a našiel nám na poslednú chvíľu ubytovanie, sme sa zoznámili so sympatickým mladým párikom z Bratislavy – Zuzkou a Peťom a ich ročnou dcérkou Veve. Tí na Phangane trávia tohtoročnú zimu a v ich spoločnosti trávime celkom veľa času. Ďalej je tu Jurajov pražský známy Honza, ktorý na ostrove pôsobí ako inštruktor potápania a ten nás rovno zoznámil s ďalším Slovákom – šarmantným Pezinčanom Palim. A to vraj pri výpočte česko-slovenskej enklávy zďaleka nie sme na konci…
Čo tu vlastne jeme?
Raňajkujeme vždy doma – dávame si vločky s jogurtom, vajíčka, toastový chlieb, ovocie. Deťom zachutilo presladené jahodové mlieko, ktoré každý deň kupujem v pár krokov vzdialenom Family Marte. Zatiaľ som nenašla jogurt, ktorý by nebol nechutne presladený a iný chlieb než toastový. Brrrr!
Aké jedlá varíme doma? Palacinky s čerstvým ovocím, cestoviny s kečupom pre deti, vajíčka na rôzne spôsoby, jednoduché polievky – delikatesy, ktoré sa dajú vykúzliť na dvojplatničke s použitím všetkého vybavenia našej kuchyne – jednej panvičky, jednej rajničky a jednej bambusovej varešky.
Väčšinou jedávame vonku. Pár krokov od domu máme okrem spomínanej večierky aj bistro, kde sa dá dobre a lacno najesť. Thajské jedlá od výmyslu sveta tam stoja 50-70 bahtov (1 THB = 0,7 CZK, 1 EUR = 37 THB), na tržnici Pantip Food Market sú ceny podobné a sortiment niekoľkonásobne širší.
Deti si okrem vyprážaných ryžových rezancov a ryže s vajíčkom a mäsom obľúbili kuracie alebo bravčové mäsko grilované na špajli, ktoré stojí 10-15 THB za kus. Voláme ich “ještěrka na klacíčku”. Po pôvode mäsa z pochopiteľných dôvodov nepátrame.
Pizza v miestnom prevedení nikoho z nás nezaujala a ja čakám, kedy zatúžime po “normálnom” jedle. Pevne verím, že po českej či slovenskej klasike si ani nevzdychneme!
Doprava
Naša story o tom, ako sa tu prepravujeme, je tak obsiahla, že si zaslúži samostatný príspevok. Zatiaľ howg!
