Utekáme pred dažďom do Chiang Mai

Napriek tomu, že sme si termín nášho pobytu v Thajsku veľmi svedomito vyberali práve s ohľadom na počasie, tak nám to na Koh Phangane úplne podľa našich predstáv nevyšlo. Monzún, ktorý mal doznievať najneskôr začiatkom decembra, začiatkom decembra udrel plnou silou. My sme na ostrov prišli, keď už bola situácia stabilizovaná, cesty prejazdné, len silné prehánky trvali ešte zhruba týždeň. O to viac sme boli šokovaní, keď sme sa dozvedeli, že na Silvestra máme čakať hurikán. Hurikán sa nedostavil, ale hneď po novom roku začal taký lejak, že sme týždeň skoro nevytiahli päty z domu.

Ak mám byť úprimná a sebakritická, najhoršie som nepriazeň počasia zvládala ja. Z letargie nás vždy na chvíľku vytrhla krátka prechádzka, kúpanie v daždi, ktorý občas milosrdne vystriedal lejak, ale predovšetkým oslava Miškiných 6. narodenín. Sama si vybrala miesto, štýl, pozvaných hostí a darčeky. Ani sa nedivím, že to mala takto do detailu premyslené, oslavu plánovala už od leta. Oslavovali sme s miernym predstihom 6.1.2017 v príjemnej kaviarni Nira’s Home Bakery. Okrem nás boli pozvaní traja Jánošíci a my všetci sme si spríjemnili daždivý deň detským nadšením a dobrou kávou s koláčmi. Aj ostatným hosťom kaviarne sme ho iste spríjemnili :).

Miške sa splnil sen a dostala svoju prvú kameru, aby si mohla svoje zážitky sama dokumentovať, krásne batikované šaty a rifľovú kabelku s gekonom.

Únik pred dažďom sa nám nakoniec podaril až 9. januára, teda vlastne deň nato, čo sme z ostrova chceli odísť. Všetky pôvodné plány sme museli niekoľkonásobne prekopať, keďže pršalo a malo pršať 500 kilometrov od nás všetkými smermi. Na poslednú chvíľu sme sa rozhodli, že utečieme na sever, do Chiang Mai.

Dobré rozhodnutie! Mesto nás privítalo sympatickým anglicky hovoriacim taxikárom, popoludním zaliatym zapadajúcim slnkom a príjemným rodinným hostelom Corner Inn 2 v centre mesta.

Ani nebudem písať, že prvé dva dni pršalo, ale jemné prehánky nás rozhodne nerozladili a Chiang Mai má čo ponúknuť aj v daždi. Prešli sme si pár najbližších chrámov, strávili sme popoludnie v mierne bizarnom múzeu hmyzu (Museum of World Insects and Natural Wonders), ktoré je súkromnou zbierkou manželov vedcov, čo svoj život zasvätili štúdiu komárov a iného hmyzu. Okrem hmyzu a množstva mušlí a rôznych kameňov, tu nájdete aj napríklad vysušené slepačie nôžky so šiestimi prstami a iné pozoruhodnosti.

V rámci zabíjania nudy v daždi sme otestovali neďaleký krytý bazén so slanou vodou v športovom centre, ktoré sa pyšní aj detským kútikom a nápismi v angličtine. Desať členov prítomného personálu vedelo dohromady asi 20 slov po anglicky a nikto z nich nebol otvorený jednaniu o rodinnej zľave za z nášho pohľadu predražené vstupné. Zato hneď dve panie boli zvedavé, ako vyzerá nahá Európanka, tak si ma prišli pozrieť do šatne :).

V Chiang Mai majú celkom dosť chodníkov, ale aj tak na naše štandardy primálo a presuny pešo s troma večne unavenými deťmi sa opäť ukázali byť nereálne. Po jedinej skúsenosti s tuk tukom sme vedeli, že na každodenné vyjednávanie nemáme nervy a Juraj prišiel na spásnu myšlienku skúsiť uber.com. Preprava s uberom nás stála ani nie polovičku z toho, čo by sme dali tuk tukárom a vozili sme sa v pohodlí japonských značiek vyrobených v Thajsku.

Výlet do Pai
Pobyt v Chiang Mai sme museli na dve noci prerušiť, lebo náš penzión bol obsadený – využili sme príležitosť požičať si auto a vyraziť do cestovkami ospevovaného malebného mestečka Pai. Požičaná Toyota Vios dorazila čistá, voňavá, s nulou na tachometri a bez ŠPZ-tiek. Majiteľky požičovne ani netušili, akú chybu robia, že novotou voňajúce auto požičiavajú práve našej famílii. Pri plánovaní cesty nám mohlo byť podozrivé už to, že 150 kilometrová cesta autom trvá zhruba tri hodiny, no ale to sme neskúsene pripisovali zúfalému stavu thajských vozoviek. Po hodine cesty sa ukázalo, že vozovky sú úplne v pohode, ba dokonca v lepšom stave než mnohé cesty u nás, ale my máme vážny problém – málo sáčkov! Aby som to skrátila, nepísanú súťaž o najviac sáčkov s “blitíčkom” vyhrala Miška s celkovým počtom 4, v tesnom závese za ňou sa umiestnil Vilko a ja som obsadila krásne tretie miesto. Týmto malebné mestečko získalo dosť veľa mínusových bodov ešte než sme tam dorazili. Ďalšie hneď po príchode. Malebné mestečko sa ukázalo byť celkom tuctové a malo jedinú atrakciu – večerný trh, na ktorom sa predávajúci úplne očividne snažili o jediné – čo najviac ošklbať všadeprítomných turistov, čo sa do pasce nechali chytiť. No ale aj tak sme si to užili!

Bývali sme uprostred prírody v odľahlejšom rezorte s obrovskou záhradou a dokonale upravenou zeleňou. Deti tam mohli hulákať do sýtosti a nikoho nevyrušovali, nemali sa kde stratiť a nehrozila kolízia so žiadnym dopravným prostriedkom.

Okrem toho sme využili tip kamoša Honzu na termálne kúpele, kde bolo vstupné za „hubičku“ a okrem kade s horúcou termálnou vodou sme mali sami pre seba aj dokonale upravený bazén s výhľadom na okolo chodiace a turistov nosiace slony.

Okrem odpočinku sme stihli obdivovať jeden západ slnka v neďalekom kaňone.

Svieži a oddýchnutí sme nasledujúci deň ráno vyšliapali nespočet schodov k majestátnej čerstvo natretej bielej soche Budhu. Všadeprítomné kasičky s označením “Donation” sme aj tu ignorovali. Naše deti sa však v rámci príspevku na dobrú vec hneď po príchode chopili metiel a celú plošinu ukážkovo pozametali…

Vykúpali sme sa v jednom z vodopádov a stihli sme sa pozrieť do jednej dedinky, kde sa nad ryžovými poľami vinie niekoľko stoviek metrov dlhý bambusový most. Hlavnú atrakciu, všadeprítomné mokré ryžové polia sme nevideli, keďže sme prišli v období sucha. Atrakcia teda nič moc, lebo navyše pálilo slnko a bezcieľne behať po moste nad poľami nás nebavilo. Našťastie bola druhá januárová sobota, a to sa v Thajsku vo veľkom oslavuje deň detí. V tejto dedinke na konci sveta tomu nebolo inak a nás miestni skoro nasilu vtiahli do víru osláv.

Odmenou nám bola pohostinnosť, o akej sme ani nesnili a občerstvenie zdarma – stánkari sa doslova predháňali, od koho ochutnáme. Deti z miestnej školy mali pripravené vystúpenie a naši potomci spoločne s dedinskou omladinou vyfasovali obrovskú igelitku plnú (prevažne potravinových) darov.

Napriek tomu, že sme pojedli polovicu dedinského proviantu, cesta späť do Chiang Mai prebehla vďaka miestnej obdobe Kinedrylu bez incidentov.

Ak hľadáte autosedačky, tak hľadáte zbytočne. V bezpečnosti prepravy detí sme z pohľadu miestnych zbytočne hrotili – deti stačí pripútať okolo pásu prípadne vôbec.

V podaní našich detí
Miška: Mami, ja ti musím niečo povedať, ale nenahnevaj sa. Mne sa zdá, že tie Thajčanky sú oveľa krajšie než ty. Majú lepšiu pleť a nemajú žiadne pehy.