Roadtrip smer Bangkok – 1. časť

Po takmer dvoch týždňoch strávených v Chiang Mai sme sa pobrali na juh na náš nie príliš detailne naplánovaný trojtýždňový roadtrip v mierne oťukanom bielom Nissane Almera z požičovne Thai Rent a Car. Za trojtýždňové požičovné sme zaplatili cenu za dva týždne (cca 700 THB/deň), vrátenie auta v Bangkoku bolo bez príplatku. Štatistické údaje o počte nocľahov a ich cene uvádzam pre vlastné potreby, pripadne pre inspiráciu :).

Prvú zastávku vyberal Juraj, ktorý túžil uzrieť niektorý z neďalekých menších národných parkov, ideálne s priehradou.

V národnom parku Wiang Kosai National Park sme mali dojem, že sme prví cudzinci, ktorí sem zavítali, lebo už cestou sme svojou prítomnosťou vzbudzovali nebývalú pozornosť. Nebyť Google translátora, nedohovoríme sa. Prisahám, vážne nikto nevedel ani zaťať inak než po thajsky. Ubytovanie sme na internete žiadne nenašli, ale Juraj nás po príchode zanechal v prvej atrakcii regiónu – pri horúcom prameni Mae Chok Hotspring a vydal sa na prieskum okolitých nehnuteľností. K prameňu chodia ľudia z dvoch dôvodov: uvariť si vajíčka v horúcej vode a namáčať nohy vo vybetónovanom potoku s touto, trošku ochladenou, vodou.

Tak sme si aj my od pána na vozíčku kúpili košíček s vajíčkami, spustili ho na motúze na stanovený počet minút do studne s vrelou vodou a následne sa pustili do hodovania. Horda bez hlavy rodiny na olovrant skonzumovala celkom 3 košíčky s celkovým počtom 5 slepačích a 24 prepeličích vajec.

Následne sme si po vzore miestnych vymáčali nohy v teplej vode a nasledovali Juraja do nášho nového príbytku. Podaril sa mu skvelý kšeft: v peknom, novom a ľudoprázdnom rodinnom rezorte označenom len Doi Sua Coffee nám prenajal bungalov s 2 posteľami a 2 matracmi za 800 bahtov na noc vrátane raňajok a výbornej kávy. Keď k tomu pripočítam potravinové dary, ktoré naše deti za jeden deň vyzbierali (balíček sušienok, polovicu obrovskej papáje a trs banánov), tento výlet začal viac než sľubne 🙂

Okrem preslávených kúpeľov sme navštívili druhú najväčšiu atrakciu v okolí – vodopády Mae Koeng Luang Waterfalls, vyšliapali sme si statočne pokiaľ sa dalo, urobili piknik na začiatku vodopádu, podaktorí z nás sa vykúpali v chladivej vode a nakŕmili ryby čipsmi od miestnych. Tým sme vyčerpali dostupné zdroje zábavy na maximum. Strávili sme tu celkom 2 noci (21-23/1/2017).

Z prírody do mesta. Tým mestom je turistami príliš neskazené Phrae. Lonely Planet a travelfish.org nám jednohlasne odporučili rustikálny dom z tíkového dreva bývalej učiteľky angličtiny ako šarmantné ubytovanie vhodné pre všetky vekove kategórie. Za cenu 250 bahtov za dvojposteľovú izbu je to super ponuka (obzvlášť pre sporovlivého cestovateľa), pani bola do telefónu sympatická, a tak sme sa radovali, že budeme mat príjemný zážitok za skvelú cenu. Priwan’s Homestay mal isto kedysi svoj šarm, no dnes je to skôr ruina, ktorej údržbou a upratovaním sa pani Priwan rozhodne príliš nezaťažovala, zato na svojom pozemku usilovne nazhromaždila tak za 10 veľkokapacitných kontajnerov harabúrd. Do niektorých častí domu (neboli viditeľne označené) sme nemali vstupovať, lebo sa prepadávali dlážky a hrozilo riziko úrazu. Veľká škoda, že sme si dom a jeho zákutia neodfotili. Priwan nebola doma, a my sme aj napriek (prevažne mojim) zmiešaným pocitom Priwaninej sestre zaplatili 500 THB za prvú noc a vydali sa na večeru na trh. Tam aj na Juraja doľahla ťažoba z predstavy, že by si mal ľahnúť do zaprášenej postele s matracom po Priwaninej prababičke a rozhodli sme sa, že z toho kšeftu treba vycúvať. Na trhu nám dve mlade americké učiteľky angličtiny odporučili hotel s bazénom za dobrú cenu. Bolo rozhodnuté, sťahujeme sa. Priwan cez telefón vyjadrila porozumenie pre našu situáciu, keď sme sa posťažovali, že sa bojíme o bezpečnosť detí a prisľúbila nám, že nám ďalší deň peniaze bez problémov vráti. Šťastie nám prialo. V hoteli sa nás na recepcii ujal sympatický pán v rokoch. Ten sa nám prihovoril plynulou angličtinou a za cenu dvoch dvojlôžkových izieb nám ponúkol junior suite a raňajky pre celu hordu v cene. Užili sme si veľmi príjemné dva dni (23-25/1/2017, 2000 bahtov/noc) v pohodlí hotela Maeyom Palace Hotel s vynikajúcimi bufetovými raňajkami a čistým bazénom, v ktorom sa okrem nás nikto nekúpal. Pán sa bol s nami pri odchode osobne rozlúčiť a ukázalo sa, že je to sám majiteľ hotela :). Čo sa týka Priwan – od tej Juraj po 45 minútovom náročnom vyjednávaní dostal peniaze späť, aj to len vďaka drobnému úskoku. Korporátne školenia “negotiation skills” boli v tomto prípade úplne nanič.  Našim obchodným vzťahom s Thajčanmi venujem samostatnú stať, zaslúžia si to!

Je očividné, že Phrae sa nám do pamäti zapíše hlavne vďaka dráme s bývaním. Vybrali sme sa sem však preto, že je to centrum spracovania tíkového dreva, mesto sa pýši niekoľkými krásnymi tíkovými domami a nádherným tíkovým budhistickým chrámom Wat Chom Sawan. Okrem toho sme stihli výlet za mesto do rezervácie Phae Mueang Phi, kde príroda eróziou vytvorila z hliny a kameňa útvary v tvare obrovských húb.

V meste sme našli aj príjemný park s veľkým detským ihriskom a úplne náhodou sme v jeho bezprostrednom okolí narazili na príjemné bistro s moderným interiérom a vynikajúcim jedlom skoro zadarmo.

Phrae je okrem tíku synonymom pre mo hom, tradičné thajské oblečenie zafarbené na modro farbivom z indigovníka. Okrem nohavíc a košieľ, ktoré sú vyrobené z pevnej, ale mäkšej a príjemnejšej látky, než je rifľovina, vyrábajú aj ľahučké šaty, blúzky, sukne a tričká batikované najrôznejšími vzormi. Z Phrae sme odchádzali bohatší o niekoľko pánskych košieľ so zaujímavými vzormi a batikovanými hábmi pre baby.

Jurajova túžba vidieť priehradu sa mala konečne naplniť na ďalšej zastávke – priehrade Sirikit Dam, pomenovanej po kráľovnej Sirikit – matke súčasného thajského kráľa Vajiralongkorna a manželke zosnulého kráľa Bhumibola Abduyadeja.

Ubytovacie servery neponúkajú žiadne bývanie v okolitých dedinách, tak sme sa miernou okľukou dostali až do vojensky stráženého objektu EGAT (Electricity Generating Authority of Thailand). Bolo po zotmení, areál vysvietený, neuveriteľne upravený, trávniky a kríky dokonale ostrihané ako manikúrovými nožničkami, všade naokolo moderne pôsobiace budovy a ľudoprázdne ulice a cesty. Cítila som sa mierne stiesnene ako v nejakom surrealistickom filme. Takto nejako to musí vyzerať v Kimovej Kórei. V reštaurácii sa nás chopil jediný anglicky hovoriaci pán v golfovom oblečení, ktorý nám ponúkol chatku s dvoma spálňami za výhodnú cenu (850 THB za noc, 25-28/1/2017) – o polovičku lacnejšie, než bola údajná cenníková cena. Je rozhodnuté, zostávame. V okolitých chatách bolo prázdno, v celom tom obrovskom areáli sme boli takmer sami. Prvýkrát sme v Thajsku zdieľali bývanie s obrovskými švábmi a dvakrát príjemné mi to nebolo.

Čo sme robili? Videli sme samotnú priehradu, ktorá je vskutku grandiózna. Zvládli sme prechádzku okolitou nie príliš zaujímavou prírodou. Alebo presnejšie, prechádzku sme zvládli jedným smerom, na cestu naspäť k autu nám Juraj dohodol odvoz loďou s pani rybárkou, ktorá sa pri pohľade na tri teplom zdecimované deti nad nami zľutovala.

Zlatým klincom nášho pobytu v týchto končinách bola rozhodne grilovačka pri jazere v neďalekom národnom parku Lamnamnan. Vypozorovali sme, že v niektorých národných parkoch je možné takmer všetko – jazdiť tam autom, rozkladať oheň v podstate kdekoľvek, stanovať. V priestore tohto národného parku majú aj niekoľko chovných staníc sladkovodných rýb. Rovno sme si tam dve ryby zakúpili a spolu so zeleninou a zemiakmi v 35 stupňovej horúčave ugrilovali.

Užili sme si skvelý deň v prírode, kde sme okrem rybárov nevideli ani živú dušu. Sami sme si vyrobili ohnisko, deti zbierali drevo, pomáhali udržiavať oheň a maľovali sa uhlíkmi.

Len to kúpanie v jazere, na ktoré sme sa neskutočne tešili, sa celkom nevydarilo. Nenašli sme miesto s upraveným prístupom do vody. Juraj s Miškou si aj tak zaplávali, Vilko bol na vlastnú žiadosť do vody na chvíľku vnesený a my s Viki sme udržiavali oheň.

Z priehrady sme vyrazili za kultúrou do bývalého hlavného mesta Sukhothai. V Sukhothai sme strávili celkom 4 noci. Bývali sme v super domčeku s verandou v 4T Guesthouse, penzióne s vlastným bazénom a ubytovaním za výbornú cenu (28/1-1/2, 700 THB/noc). Deťom viac než vystrájanie v bazéne a koktejl z čerstvého ovocia ani nebolo treba :).

Navyše sme v susedstve objavili veľké detské ihrisko a holiča, ktorý zarastenému Jurajovi na tvári vyčaril fúziky v štýle nemeckého dôchodcu.

Radovánky pre dospelých boli tiež na nezaplatenie – tie kultúrne samozrejme. Videli sme len pamiatky v Historickom parku a jeho okolí a boli sme všetci spokojní. Historický park je zapísaný v zozname UNESCO, má užasnú atmosféru a dych berúce pamiatky.

Nás bavilo aj to, že poznávať sa dalo na bicykloch. Pri hlavnom vchode sme si za smiešny celodenný poplatok požičali bicykle (mali sme na výber z niekoľkých typov bicyklov, niektoré boli vybavené detskými sedačkami a Miška si našla krásny dievčenský) a vydali sme sa za pamiatkami.

Keď už bolo kultúry priveľa, alebo nám bolo pri zrúcaninách priteplo, stačilo sa ponaháňať na bicykloch po areáli, oddýchnuť si v tráve pod stromom a hneď nám bolo všetkým lepšie. Deti boli prvýkrát z pamiatok nadšené. Najviac ich zaujala veľká socha Budhu: “Jo! Ja chcem vidieť tú vypasenú Budhu s tou obrovskou vypasenou rukou!” (skloňuj podľa vzoru žena:)) .

Historický park sa nám zapáčil natoľko, že sme v ňom strávili dva dni. Kombinácia histórie, nevtieravej atmosféry mesta, vyžitia pre deti a dobrého jedla spôsobili, že sa nám vôbec zo Sukhothai nechcelo odísť.

Okrem vynikajúcich pochúťok na walking street a v náhodne vybraných stánkoch na ulici sme si jeden obed dali v útulnej reštauráci Mai Krang Krung. Ochutnali sme niekoľko výborných miestnych jedál a hodovanie sme zavŕšili modrými taštičkami prevelice zaujímavej chuti.

Neboli sme si istí, kam ďalej, tak sme rozhodli pokračovať v kultúrnom bádaní a vybrali sa do menšieho ale údajne nemenej zaujímavého mestečka Kamphaeng Phet, ktoré v dávnych časoch bývalo súčasťou niekdajšieho Sukhothajského kráľovstva. 

Cestou tam sme sa poriadne vyhriali termálnom prameni a do mesta sme príjemne unavení dorazili až navečer. Ubytko v Three J Guesthouse (rodinný bungalov za 800 THB/noc, 1-3/2) bolo príjemné, len sme medzi samých single cestovateľov tak celkom nezapadli. Pán majiteľ bol veľmi príjemný, presne ako sľuboval sprievodca Lonely Planet. Mesto nás príliš nezaujalo, historický park bol oveľa menší a pamiatky v oveľa horšom stave než v Sukhothai. Je jasné, že Sukhothai nastavilo latku veľmi vysoko :).

Po pol dni strávenom medzi zrúcaninami sme si dopriali blbnutie na detskom ihrisku a výbornú večeru na miestnom trhu.

Príjemne nás prekvapilo, koľko príjemných podnikov sme počas nášho kratučkého pobytu v tomto meste objavili. Výborne sme sa cítili a najedli aj v tejto reštaurácii priamo oproti penziónu. Vynikajúcu polievku doplnenú extra príjemným servisom pani majiteľky sme si dali tu a skvelú kávu pár krokov cez cestu vo Wara Drip Coffee.

Dosť bolo histórie a “krámov“, ako hovorí Vilko! Pamiatky nás všetkých celkom zmohli a ďalšiu zastávku sme sa rozhodli venovať deťom. Juraj zistil, že Mekkou zábavy pre rodiny s deťmi je mesto zvané Nakhon Sawan, ležiace na okraji najväčšieho sladkovodného močiara v Thajsku. Toto mesto je cestovným ruchom “nepolíbené” z dobrého dôvodu – nie je tam veľmi čo robiť a vidieť. Bývali sme v náhodne vybranom hoteli P.A.Thani (940 THB/noc s raňajkami, 740 THB/noc bez raňajok, 3-6/2). Hotel je nový a izby udržiavané a čisté. Hotelová reštaurácia, v ktorej servírujú raňajky katastrofa – všade pavučiny a špina, výber jedál minimálny a kvalita diskutabilná.

V Nakhon Sawan sme zažili toto: kŕmenie opíc pri chráme za mestom – pre väčšinu našej výpravy vrátane mňa to bol pomerne stresujúci zážitok. Ich svorka bola totiž niekoľkonásobne väčšia a drzejšia než tá naša. Naše romantické očakávania sympatických zlatých a prítulných opičiek sa rozplynuli ihneď po príchode, keď nás ich horda vzala útokom a dosť si na nás dovoľovali. Až tak, že Viki a Vilko odmietali vystúpiť z auta a Juraj musel na niekoľkých drzých samcov zobrať palicu, aby im ukázal, že ľudský samec sa ich len tak nezľakne.

Dva dni strávené v akvaparku dopadli veľmi uspokojivo – všetci sme sa dobre vybláznili. Opäť sa nám potvrdilo to, čo sme doposiaľ tušili. A to, že Thajčania sa nekúpu a väčšina z nich ani nevlastní plavky – tie si za poplatok spolu s povinnou kúpacou čapicou väčšina z nich požičiava pri bazéne. Rodičia často do vody ani nejdú, svoje deti pozorujú oblečení z priľahlého bufetu. Ja som sa tu ako jediná žena promenádovala v bikinách, ostatné dámy boli decentne odeté v liberálnej verzii burkini.

Posledným a veľmi silným zážitkom bola návšteva akvária. Akvárium bolo normálne, len atrakcie pre deti v jeho okolí také, že nám zostával rozum stáť. Za zmienku stojí hlavne kŕmenie kapríkov v nádrži z detských fliaš s cumlíkmi.

V Nakhon Sawan sa nám stala veľmi milá príhoda, keď Miška pri večeri na trhu potrebovala na veľkú potrebu. Sedeli sme na trhu na brehu rieky, okolo nás prúdili ľudia oboma smermi, záchody nikde, šanca schovať sa do kríčkov nulová. Kríza, slzy na krajíčku. Pomocníčka panej, u ktorej sme si kúpili polievku bez slov naštartovala motorku a odviezla Mišku a mňa mestom na najbližšiu verejnú toaletu. Stihli sme to v poslednej sekunde a panej sme boli v tej chvíli neskonale vďační za jej pohotovosť a ľudský prístup. Miška doteraz na naše záchodové dobrodružstvo so smiechom spomína.

Posledná kultúrna zastávka: Ayutthaya – niekdajšie hlavné mesto Ayutthajskeho kráľovstva s bohatou históriou a nespočetným množstvom pamiatok z tohto obdobia. Na ceste tam sme sa zastavili v Chainat Bird Park, kde si Miška zaumienila, že musí stoj čo stoj získať pierko z páva. Tí ako keby to tušili a napriek nášmu rodinnému úsiliu sa ani jeden z nich o svoju pýchu olúpiť nenechal. Neuveríte, ale súčasťou tohto vtáčieho parku bol opäť akvapark! Vyčerpaní z neustálych presunov sme si za jeden poldeň pozreli v historickom parku dve najznámejšie pamiatky – Wat Phra Sri Sanphet a  Wat Mahathat preslávený vrastenou hlavou Budhu v kmeni stromu.

Pre Mišku sme od jedného zo stánkárov vydrankali mierne vypelichané pávie pero a pobrali sme sa preč. Bolo tu na nás príliš horúco, v meste priveľa turistov, presuny medzi pamiatkami v meste boli celkom komplikované.

Celé to umocnil mierne bizarný hotel s bazénom za mestom, kde bolo síce čisto, ale cítili sme sa tu ako nevítaní príbuzní po dvojtýždňovej návšteve. Do Ban Sabaidee Resort by sme sa určite nevrátili (1000 THB/noc s raňajkami, 6-8/2).

Unavení, presýtení množstvom vnemov a podaktorí aj unudení utekáme bez ďalších zastávok do prírody – smer provincia Prachuap Khiri Khan.

Roadtrip na Almere pokračuje, odmietame sa s hordou trmácať miestnou dopravou a auto sme sa rozhodli vrátiť až  tesne pred odletom.

V podaní našich detí