Naše vzťahy s okolím sú vo všeobecnosti veľmi pozitívne. Sme optimisti, sme priateľskí, príjemní a otvorení (pri všetkej skromnosti, samozrejme :)). Tak sa správame k ľuďom okolo seba a ľudia sa tak na oplátku správajú k nám. V Thajsku to nebolo výnimkou. Dali sme si záležať na tom, aby sme o ich mentalite niečo vedeli a nedopúšťali sa zbytočných faux pas. Vieme, že v Thajsku je nevhodné prejavovať silné, hlavne negatívne, emócie na verejnosti. Nie je vhodné zvyšovať hlas, hádať sa, hlasno riešiť konfliktné situácie – vtedy v očiach ostatných strácate tvár a rešpekt.
Počas nášho pobytu boli k nám Thajčania väčšinou príjemní a ústretoví. Aj keď o ich povestnom milom úsmeve a príjemnom vystupovaní si nerobím ilúzie – ja osobne som oboje vo väčšine situácií vnímala len ako súčasť ich naučenej role, nie ako prejav pozitívnych emócií. Po uplynutí celkom krátkeho času som nadobudla dojem, že my cudzinci sme pre nich len chodiaca otvorená peňaženka a ten naozaj úprimný záujem o nás ako o ľudí tam skrátka takmer vždy chýba. Zažili sme zopár veľmi príjemných momentov, ktoré si uchováme v pamäti. Dostali sme sa ale aj do situácií, nad ktorými nám zostával rozum stáť. Tu spomeniem len zopár takých, na ktoré určite nezabudneme.
No problem. Chladnička bude
Z hostela Corner Inn 2 sme mali skvelý dojem od prvej chvíle. Hneď po príchode sme sa s majiteľkou dohodli, že by sme radi zostali dlhšie, než len pôvodne rezervované dva dni, ale potrebujeme mať v izbe chladničku a viac vešiakov na odloženie vecí. A chceli by sme sa dohodnúť na inej cene, ak zostaneme celý týždeň či dlhšie. Čakali sme odpoveď, že to nepôjde a boli sme šokovaní. Pozitívne. Ak nám nebude vadiť, že sa budeme musieť na dve noci vysťahovať, lebo hostel je obsadený (urobili sme si v tom čase výlet do Pai), tak nám v izbe upravia elektrické rozvody a dokúpia malú chladničku. Tak sa aj stalo. Po návrate nás čakala fungl nová chladnička, vešiak, stolík a k tomu ešte aj darčeky pre našich drobcov ku dňu detí. Počas celých skoro dvoch týždňoch sme sa tu cítili ako doma, ochotu a úsmevy by pri našej hlučnosti tak dlho predstierať nevedeli :).
Mali sme pocit, že aj domáci boli radi za to, že sa im každú noc nestriedali hostia a o ich vrúcnom vzťahu k deťom nás presviedčali niekoľkokrát za deň. Pána domáceho, ktorý cez deň vysedával na recepcii, naše deti premenovali na “Pána Kočičku”. Nevedel ani slovo po anglicky, ale to pre deti nebol žiadny handicap – ich vždy privítal s dokonalým mačacím mňaukaním a ochotne s nimi vystrájal. Od pani domácej, ktorá sa po celom dni práce vo švajčiarskej firme ešte venovala administratíve hostela, sme sa vďaka jej pomerne dobrej angličtine dozvedeli čo-to o ich rodine, zvykoch a stravovaní a dostali sme niekoľko užitočných tipov na naše pochôdzky po Chiang Mai.
Oslava dňa detí na severe Thajska
V rámci výletu do Pai sme zašli aj do dedinky, na okraji ktorej sa vinul ponad ryžovými poľami dlhokánsky bambusový most. Prišli sme v období sucha, tak nás prechádzka nad na trúd vysušenými poľami veľmi nezaujala. Skôr sme si všímali príprav akejsi slávnosti. No a neboli by sme to my, keby sme sa neobšmietali okolo a nedozvedeli sa, že čoskoro vypukne veľká oslava dňa detí. A že máme ostať a dať si niečo v stánkoch. Zadarmo. Pre miestnych sme boli atrakcia, lebo sme na rozdiel od ostatných turistov naozaj zostali :D. A ochutnali všetko, čo sa ochutnať dalo – zrnká kukurice v kelímkoch zasypané kryštálovým cukrom, rôzne cestoviny, zmrzliny, grilované jasno fialové a žlté topinambury, neskutočne presladenú kávu a čaj. Všetko bolo vynikajúce a hostiteľom lichotilo, že nám chutí :). Ľudia nás zvedavo okukovali, nenápadne sa dotýkali našich detí a ochotne nám uvoľnili čestné miesto na sedenie v prvom rade stoličiek naznášaných pre obecenstvo.
Program bol úžasný – vystúpenie detí v miestnych krojoch a tradičnom líčení, rôzne detské súťaže, veľa smiechu, dobrej nálady a dojatých rodičov. Vrátane nás. My sme boli dojatí ešte o to viac, že nám umožnili nahliadnuť do svojich tradícií, že sa k nám správali ako k váženým hosťom a nič za to od nás nečakali. Len sa tešili, že tam sme. Teda aspoň sa nám to tak zdalo. Všetky deti vrátane tých našich dostali od organizátorov darček ku dňu detí – za tašku sladkostí, čipsov a hračiek. Oslava, o akej sme ani nesnili.
“Mami, ja už to nevydržím!”
V Nakhon Sawan sme toho, okrem príjemného odpočinku v akvaparku, veľa zaujímavého nezažili. Jedna situácia zo zdanlivo obyčajnej večere na trhu sa nám však vryla do pamäti. Večerný trh s jedlom sa ťahá dlhou ulicou pozdĺž rieky, na druhej strane sú obytné domy, dvory a cesta plná áut. Po dlhom váhaní sme sa rozhodli dať si polievku a hneď, ako sme sa pustili do jedla, sa Miška začala nespokojne vrtieť, že potrebuje na záchod. Na veľkú a nevydrží ani chvíľu. Záchody nikde a všade okolo nás davy ľudí. Šanca vykonať potrebu niekde nepozorovane bola nulová. Pomocníčka, ktorá pri našom stánku umývala riady, mi rukami nohami ukázala, že toalety fakt nikde naokolo nenájdeme. Pri pohľade na Mišku odložila zásteru, vzala ma za ruku, naštartovala skúter a ukázala nám, že si máme sadnúť za ňu. Vyrazili sme bez meškania hľadať najbližší verejný záchod. No, prišli sme v hodine dvanástej! O pár minút neskôr nás obe bezpečne dopravila naspäť k stánku dojesť si večeru. Všetko sa odohrávalo v thajčine – ona rozprávala, my sme nerozumeli, len sme sa usmievali a ďakovali. Úprimne. Od srdca. Miška na svoju záchodovú historku so smiechom spomína doteraz. Fotodokumentáciu nemáme 😀
„I repair first, now you repair“
Naša domáca na Koh Phangane, pani Krevetka, bola celkom prívetivá osoba a spolu s manželom sa o svoje nehnuteľnosti ukážkovo starali. Akonáhle sme mali nejaký problém, odstránili ho najneskôr do dvoch dní. Tak to bolo aj s prázdnou plynovou bombou, ktorú nám dali promptne vymeniť. Druhá vec je, že sme cenu celej veľkej plynovej bomby hradili my. Nenamietali sme napriek tomu, že plyn sme mali zarátaný v mesačnom nájme domu – skôr sme to videli ako protihodnotu za to, že si Juraj sem tam požičiaval náradie a pár dní sme používali ich káričku.
Hneď po príchode nám v kúpeľni tiekla voda z bidetovej sprchy. Nič dramatického. Pár litrov denne. Domáci sa asi o tri dni zastavil vymeniť tesnenie a sprcha bola ako nová. Až pokým nasilu zamontovaná hlavica sprchy jedného dňa neodletela a voda nezačala striekať prúdom po celej kúpeľni. Jediné riešenie z nášho pohľadu bolo vypnúť uzáver vody, zájsť za domácim, aby situáciu prioritne riešil. Krevetka práve sedela so zrkadielkom v ruke a s kamarátkou po boku na priedomí a trhala si chlpy z podpazušia. Na Jurajovu žiadosť ani hlavu nedvihla, len mu vysvetlila, ako sa veci majú: „I repair first, now you repair. You know where Homemart is.“ Inak povedané: „Ja som vašu bidetovú sprchu (vo svojom dome) už raz riešila, teraz si poraď sám. Vieš, kde sú domáce potreby. Kúp, čo potrebuješ a oprav si to sám. Mne s tým daj pokoj. Toto sa ma netýka.“ Argumenty, že je to jej dom a mala by si ho udržiavať a že na sprche bol zrejme strhnutý závit, boli úplne nanič. My sme potrebovali mať tečúcu vodu a funkčnú spršku, tak sme si ju teda svojpomocne a na vlastné náklady opravili.
Zafarbené prádlo
Na Koh Phangane sme dávali prádlo do práčovne z viacerých dôvodov – kvôli častým dažďom a vysokej vlhkosti vzduchu bolo oveľa praktickejšie dostať už vypraté, vysušené a vyžehlené oblečenie. Náhodne sme si vybrali jednu práčovňu kúsok od nášho domu a bola som spokojná, až kým sa mi jedného dňa zhruba polovička oblečenia nevrátila zafarbená od hrdze a do druhej bola zapustená nejaká farba. Vytočilo ma to, lebo to vyzeralo, že polovicu oblečenia môžeme rovno hodiť do koša. Po opadnutí počiatočných emócií, majúc na pamäti, že mám byť hlavne kľudná a príjemná, som zobrala obe tašky s poškodeným oblečením a v doprovode Mišky som sa vybrala situáciu riešiť. Staršia pani, ktorá prádlo preberá pochopila, že nastala situácia, ktorú len tak sama nezvládne, a tak prizvala na rokovanie ďalších troch dospelých členov rodiny. Spoločným úsilím sa so mnou bavili anglicky. Ja som bez emócií popísala, čo sa stalo a že som prišla, aby sme vzniknutú situáciu riešili. Dostala som odpoveď, že sa nikdy nikto nesťažoval a že tie veci už také boli. Mám sa vraj podívať na svoje od hlavy po päty zafúľané dieťa, ktoré sa v to popoludnie ako na potvoru učilo šplhať na zhrdzavenom stĺpe kúsok od školy Muay Thai Boxu, kde sme čakali na Juraja.
Odpoveď, že je špinavá po celom dni a veci od nich by naopak mali byť čisté, nebola akceptovaná. Vraj sme si priviezli zničené staré oblečenie a teraz to celé hádžem na nich. Navyše to nie sú fľaky od hrdze a farieb ale od opaľovacích krémov. Ja, už vrcholne frustrovaná, som im teda povedala, že o tom samozrejme nebudem nikde hovoriť, aby som nepoškodila ich dobré meno, ale budem rada, ak mi to prádlo vyperú ešte raz a tak, aby sa dalo nosiť. Vysmiali sa mi. Vraj oni tu bývajú celý život. Nevypovedané nahlas zostalo, že ja o pár dní či týždňov odídem a aj tak nikoho nezaujíma, čo si myslím. Vtedy mi došlo, že Thajčan neprizná, že mohol spraviť niečo zle, tak som len bezmocne zopakovala otázku, čo s tými fľakmi vedia urobiť, lebo fakt nemám na to, aby som celej famílii nakupovala novú garderóbu. Veľkoryso mi ponúkli, že teda skúsia bez záruky veci ešte raz vyprať. Na druhý deň mi odovzdali balík oblečenia páchnuceho od chemikálií, ale väčšina fľakov spolu s väčšinou pôvodných farieb oblečenia, bola preč :). S poďakovaním som sa pobrala preč. Čo som vlastne od tejto konfrontácie čakala? Čakala som, že sa mi ospravedlnia a ponúknu, že skúsia aspoň niektoré kúsky oblečenia zachrániť. To by mi v danej chvíli stačilo. Nedostalo sa mi ani jedného. Namiesto toho som chvíľu vážne uvažovala o tom, že chyba je vo mne, že naše deti sú príliš špinavé a že som neporiadna, že moja reklamácia bola neopodstatnená. Skrátka, že to celé je moja chyba.
Kauza s bývaním u babičky Priwan
Táto historka je najpikantnejšia zo všetkých. Na odporúčanie dvoch spoľahlivých zdrojov sme si v mestečku Phrae po telefóne rezervovali veľmi lacné ubytovanie v štýlovom tíkovom dome bývalej učiteľky pani Priwan. Tá bola do telefónu veľmi ústretová a vedela relatívne dobre anglicky. Práve nebola v meste, ale ubytovať nás mala jej sestra. Ja som bola celkom šokovaná už po príchode do domu, ktorý bol mierne povedané neudržiavaný a časť dlážky na poschodí sa prepadávala. V kúpeľni nebolo umývadlo a smetný kôš pretekal použitým toaletným papierom. Dom aj záhrada boli zapratané haraburdami od výmyslu sveta. Ale… Deti sa okamžite zaľúbili do dvojpostele s moskytiérou, ktorú sme v izbe doteraz nikdy nemali, Juraja to miesto niečím fascinovalo a ja som zostala so svojimi výhradami k čistote a bezpečnosti sama. Vyzdvihli sme si obliečky na postele, z ktorých sa pri každom dotyku dvíhali mračná prachu, len čo sme sa ich dotkli. Ale povedali sme si, že to vlastne až tak nevadí a že to bývanie bude mať isto svoj šarm. A zaplatili sme za prvú noc. Lenže… Aj Jurajovi sa to medzičasom rozležalo v hlave, rozhodli sme sa ubytovať v hoteli a chceli sme Priwan požiadať o vrátenie peňazí. Do telefónu Priwan bez váhania súhlasila a my sme sa obratom ubytovali v niekoľkonásobne drahšom hoteli.
Lenže milá pani Priwan sa na druhý deň rozhodla, že nám napriek predchádzajúcej dohode peniaze nedá. Ja som pri vyjednávaní nebola, čakala som s deťmi v aute. Po 45 minútach, keď sme už všetci začínali byť nervózni, sa pri aute objavil spotený Juraj, ktorý farbisto popísal svoje stretnutie s Priwan takto:
S pani Priwan sme si v úvode vymenili pár zdvorilostných frázičiek, hlavne hovorila o tom ako do miesta ide investovať s cieľom vybudovať ho v japonskom štýle ZEN. Po chvíľke ma požiadala, či jej môžem odovzdať kľúče od izieb. Kľúče som jej naivne odovzdal a na oplátku som si vypýtal svojich 500 bahtov. Priwan s “poker face” hovorí, že mi peniaze nedá… Vtom zasiahla božia ruka a jeden z kľúčov jej spadol na zem. Ja som ho svižne zodvihol a schoval v dlani. Začalo prvé kolo negociácií – ona, že nevie, či som tam spal alebo nie, že tu nebola a že má za to, že som u nej spal. Ja sa odkazujem na náš telefonát, kde som jej niekoľkokrát vysvetlil, že spať u nej nehodlám kvôli bezpečnosti detí, čo ona po telefóne akceptovala. Ja si “meliem” svoje ona svoje…po chvíľke stratila trpezlivosť a hovorí, že má ešte program a že nech jej dám kľúč a odídem. Veľmi ma prekvapilo, že si myslela, že jej ten kľúč dám. A ona bola zasa v šoku, keď som ho použil ako páku na získanie peňazí. Keď jej to došlo, prebodla ma pohľadom a začala mi veľmi emotívne hovoriť, aký som zlý človek a dokola opakovala: “You are a very bad person. You are bad bad for my heart…”. Pritvrdila, ja som však neustúpil. Ona: “A čo budeš robiť?” Ja, že si sadnem sem na záhradku a počkám kým mi nevráti peniaze. Ďalší šok z nečakanej taktiky. Použila nový argument, že má 2 deti, ktoré študujú na vysokej škole a ktoré musí finančne podporovať. Jaj je kontrujem, že mám deti 3 a že tie jej vyletia z hniezda skôr ako tie moje. Zas ma zasypala obvineniami, aký som zlý človek. Patovú situáciu mala rozlúsknuť jej sestra, ktorá nám robila “check-in”. Sestra na mňa išla tvrdením, že som u nich spal, ja že nech sa pozrie do izieb na obliečky. To sme spoločne urobili a uznali, že sme tam nespali. Sestra sa začala vyhrážať políciou, ja, že celé toto môže skončiť, keď mi vrátia peniaze… Negatívnymi emóciami nabitý dialóg ukončila jedna z nich, keď ma prebodla pohľadom, podala mi peniaze a ja som konečne mohol uvolniť železné zovretie kľúča. Odprevadili ma so slovami, aké som hovädo, že som si ešte k tomu nevyzul šľapky, keď som išiel do ich “múzea hrôzy”. S úsmevom som spojil ruky na hrudi, mierne sklonil hlavu a povedal: “SawadiKAAAP” (dovidenia či v tomto prípade skôr zbohom).
Tu bolo najviac vidno ten stret kultúr, keď my jednáme na základe nejakých predchádzajúcich gentlemanských dohôd a podľa pravidiel, ktoré poznáme my. A protistrana jedná na základe zvyklostí a štýlom, ktorý je obvyklý u nich, avšak šokujúci pre nás. Toto stretnutie nás veľmi obohatilo a na zvyšok pobytu sme odhodili všetky vedomosti z korporátnych školení “negotiation skills”.
“Nevadí, zajtra sa môžete presťahovať”
K poslednému zážitku došlo hneď potom, čo sme si v Bangkoku pozreli náš apartmán, ja som zaplatila za prvú noc, Juraj vynosil hore schodmi všetku batožinu a chystali sme sa odísť von a zamknúť. Lenže zamknúť sa nedalo, zámok nedoliehal. Oznámili sme to recepčnej, ktorá sa tam na našu žiadosť vybrala pozrieť. Po zhodnotení situácie nám povedala, že ak nám to vadí, tak sa môžeme zajtra presťahovať niekam inam. Na námietku, že v odomknutej izbe predsa nemôžeme nechať všetky naše veci a doklady pani len pokrčila plecami. Chlapíci, ktorí na dvorčeku posedávali a zjavne patrili k personálu, sa k aktivite nemali a na otázku s pomocou Google prekladača, či sa na tie dvere pozrú, alebo aspoň či majú náradie sa nám dostalo klasickej odpovedi: „no have“ a nerušene fajčili ďalej. Našťastie, že Juraj má svoj multifunkčný skladací nožík stále poruke a pohotovo sa pustil do opravy zámku sám. O pár minút bol takmer hotový a k úplnej spokojnosti chýbalo len pár úderov kladivom, ktoré sme nemali. Naveľa naveľa, keď pán dofajčil a dopil kávu, našiel aj to kladivo, aby si hosť sám mohol opraviť zámok od svojej izby. Myslíte si, že sa nám niekto ospravedlnil za komplikácie? Alebo že nám niekto poďakoval za opravený zámok? Prípadne, že sme dostali zľavu? Správna odpoveď je nie. Oni dostali zaplatené a zajtra tam možno príde niekto iný. A čo bude zajtra, budú riešiť zajtra. Tiež poučné…