Odkedy sme sa dozvedeli, že ideme do Singapuru, riešime školu a škôlku. Rozhodli sme sa, že do štátnej školy Mišku dať nechceme, hoci podľa rôznych zdrojov je singapurské školstvo jedno z najlepších na svete. Po prečítaní niekoľkých blogov cudzincov žijúcich v Singapure sa mi potvrdilo, že miestne školy sú iste skvelé a deti tam v škole získajú obrovské množstvo znalostí. Ale: školská dochádzka je stresujúca pre deti i rodičov, kladie na deti obrovské nároky, osnovy sú veľmi silno orientované na výkon a deti po škole často chodia na rôzne doučovania, aby vôbec zvládali učivo. Ďalšou alternatívou pre nás je niektorá z medzinárodných škôl prípadne homeschooling. Veľká časť medzinárodných škôl požaduje “fluency in English”, takže sme sa nimi príliš nezaoberali. Najviac naklonená som bola práve domácemu vzdelávaniu aj preto, že v Singapure to homeschoolingom žije. Len som si nevedela predstaviť, ako sa to naše dieťa naučí po anglicky. Krúžky a ihrisko isto nebudú stačiť.
Až raz Juraj, ktorý už sa pomaly vydával na prieskum trhu s bývaním, prišiel s tým, že existuje akási súkromná paralela štátnych škôl, ktorá sa volá The Open Primary. Učí sa tam podľa singapurských osnov, ale v triedach je len 6-9 detí, majú dobrých učiteľov a tak. A finančne je oveľa dostupnejšia než ktorákoľvek medzinárodná škola. Idyla – úplne som si predstavila, ako sa Miške pani učiteľka môže venovať individuálne, ako jej malý kolektív pomôže prekonať jazykovú bariéru a stres z nového prostredia a integrácia do školy bude plynulá a pohodová. Neviem prečo, ale ani vo sne ma nenapadlo, že to bude úplne rovnaké ako štátna škola, keďže majú rovnaké osnovy :). Mišku sme bez váhania do školy zaregistrovali. No, ale keby som si o školských osnovách v Singapure zistila ešte viac, vedela by som, že deti sa učia čítať zhruba od 3 rokov v škôlke. Vedela by som, že v prvej triede vedia všetci plynule čítať v angličtine, taktiež vedia písať krátke eseje a počítať. S matikou by nebol problém, len to čítanie nie je úplne Miškina najobľúbenejšia činnosť. Koordinátorka z The Open Primary sa od srdca smiala, keď som jej do telefónu povedala, že by sme chceli, aby naše dieťa začalo po novom roku chodiť v Singapure do P1, teda prvej triedy. To dieťa, ktoré nevie poriadne čítať ani písať v žiadnom jazyku a anglicky vie povedať akurát, akú má rada pizzu a koľko má rokov. Vraj by ju možno vzali na 3 mesiace na skúšku, ale rozhodne by musela pritom chodiť na intenzívne kurzy čítania, písania a všetkého možného, aby dohnala, čo sa dá. Taký rýchlokurz geniality po singapursky…
Ja som strávila deň v slzách zúfalstva, že som zanedbala rozvoj svojho dieťaťa, ktoré v svojich takmer siedmich rokov nemá ani polovicu akademických znalostí štvorročného Singapurčana. Zúfalá, že sme v bezvýchodiskovej situácii. Zúfalá z toho, ako sa Miška nedostane do žiadnej školy, lebo sme nemožní rodičia. Hlavne ja som nemožná matka a pohnojila som všetko, čo sa dalo. S svoje zúfalstvo som musela okamžite zdieľať s Jurajom. Čo teraz?
Naši predkovia boli neskutočne múdri a vedeli, že ráno je múdrejšie večera. A u mňa to platí dvojnásobne. Na druhý deň sme sa obidvaja zhodli na jednom – keď nejde o život, ide o hovno. A v tomto prípade to rozhodne platí. Je nám vlastne srdečne jedno, koľko toho miestni prváci vedia, koľko času trávia v škole alebo na doučovaniach. Pre nás je najdôležitejšie, aby sme boli spolu a bolo nám dobre. Aby sa naše deti za tie tri roky, ktoré v Singapure plánujeme byť, naučili po anglicky. Aby Miška mala zvládnuté učivo podľa osnov svojej českej školy a aby sme si to učenie užívali. Nič viac nič menej. S Miškou sa budeme učiť doma a angličtinu budeme riešiť, až keď dorazíme do Singapuru.
Teraz k nám chodí raz do týždňa mladá sympatická Američanka Tayler, ktorá sa s Miškou učí anglicky. Učí sa po našom – hrajú hry, kreslia si, skladajú puzzle a jednoduchými vetami rozprávajú o veciach okolo seba. Miška Tayler miluje a v angličtine sa zlepšuje. Rozhodne sa do odchodu nezlepší natoľko, aby si v prvej triede vedela prečítať zadanie v pracovnom zošite a napísať sloh. Veď u nás prváci práve slabikujú svojich prvých pár slov a viet, počítajú prvé príklady a život je gombička.
Čo mi toto celé dalo? Zistila som, že som sa niekoľko mesiacov úplne zbytočne točila v začarovanom kruhu, z ktorého som sa za ten svet nevedela vymotať. Až teraz sa to klbko rozmotalo a zo mňa opadli emócie a strachy. Pripustila som si, že ešte stále sa porovnávam s inými a záleží mi na tom, aby som nevybočovala z davu a aby som zapadla. A vedieť veci pustiť a nechať plynúť, to je tiež moja veľká téma.
A to, že sme prípravu na sťahovanie do Singapuru, hlavne čo sa týka školskej dochádzky, odflákli, je vlastne dobre. My sa tam nejdeme stresovať. Ideme si to tam užiť. A toto si budem pripomínať každý deň…
EDIT: medzitým sa v krátkom čase naša vzdelávacia odysea krásne rozuzlila… Dvojičky sme na dopoludnia prihlásili do škôlky Maple Bear v susedstve nášho budúceho bývania. A do K2, teda do predškolskej triedy, tam prihlásime aj Mišku. A chodiť do škôlky v Singapure je ako chodiť do školy u nás, takže angličtinu bude mať do roka zmáknutú a snáď bez stresu :). Jupíííí!
Ďalšie poučenie pre mňa: keď sa príliš sústredím na to, čo chcem a svoje myšlienky smerujem úplne zlým smerom – v tomto prípade, aby naše dieťa chodilo do školy namiesto toho, aby sa naučilo po anglicky, som úplne zaslepená a nevidím to najjednoduchšie riešenie… Takže opäť sa potvrdzuje: pustiť to, nehrotiť, neomdlievať, ono sa to vyvinie tým správnym smerom… ďakujem za túto lekciu!
EDIT 2: Do škôlky Mišku nevzali, lebo má vek na školskú dochádzku. Dodali sme potrebné potvrdenia pre miestne úrady so zdôvodnením odkladu školskej dochádzky a uvidíme, ako sa to celé vyrieši. Ja už teraz verím, že to bude tak, ako sa má… A pre mňa stále platí – nehrotiť! 😀