Juraj žil tri mesiace v inom časopriestore, o ktorom viem len z našich spoločných telefonátov. Aj tých bolo kvôli časovému posunu a jeho pracovnému tempu pomenej… napíšem teda, ako sme ten čas bez neho trávili my.Prvou praktickou zmenou pre nás bolo to, že sme nemali auto. Vedome. nechcela som si na tri mesiace auto prenajímať a využívať ho len na nákupy a občasné výlety a návštevy.
A prekvapene som zistila, že nemať auto nás v bežnom živote skoro neobmedzilo. Pražská MHD je super a s trochou plánovania sme sa vždy bez problémov dostali, kam sme potrebovali a lepšie sme spoznali mesto. Aj výletovanie vlakmi malo pre nás, jedincov zvyknutých všade sa doviezť autom, svoje čaro.
Potvrdilo sa mi, čo viem už dávno. Že sme obklopení skvelými ľuďmi. S kamarátmi a známymi sme počas týchto troch mesiacov trávili oveľa viac času než doteraz. A ponuky na pomoc, odvedenie či vyzdvihnutie detí, večerné stráženie – všetko som s vďačnosťou využila, keď bolo treba. Užili sme si nespočet skvelých chvíľ na ihrisku, na návštevách, v divadielkach, dielničkách a herničkách.
Každé pozvanie na večernú jógu, ranný beh na Parukářke, kávu či víno som prijímala s obrovskou radosťou a každé jedno stretnutie som si užila viac než kedykoľvek predtým.
Pripravovali sme sa mentálne na presun. Veľa sme sa s deťmi o Singapure rozprávali – o tom, ako odídeme z Prahy, budeme zasa s ockom, o tom, že deti budú musieť na čas opustiť svojich kamarátov a budú si hľadať nových, že budú chodiť do novej škôlky a školy. O tom, ako to tam asi bude vyzerať, akí sú tam ľudia, aké tam žijú zvieratá, aké je tam počasie. Celej veci hrozne pomohlo, že naša Miška je rodený dobrodruh. Tá sa na cestovanie, teplo, bazén, na všetko to iné a nové neskutočne tešila a svoje nadšenie preniesla aj Vikinku a Vilka. Poplakali sme si všetci, že budeme opúšťať ľudí, na ktorých nám záleží a miesta, ktoré máme radi. Ale vedeli sme pritom, že tam, kam ideme, nám bude dobre. A budeme tam spolu celá rodina.
Zaujímavou skúsenosťou bolo pre nás zbavovanie sa vecí. Všetci sme k tým svojim bábikám, autíčkam, tričkám či skrinkám mali nejaké puto a nebolo vždy jednoduché ho prerušiť. Deti ťažko niesli, že dávame preč nábytok z ich detskej izbičky a že niektoré hračky dáme iným deťom. Veci deti si sami rozdelili na tie, ktoré môžeme darovať a tie, ktoré na nich počkajú v pivnici, starostlivo zabalené v krabiciach. Všetky peniaze, ktoré sme za nábytok a hračky utŕžili, sme dávali do kasičiek, aby si deti v Singapure mohli do izbičiek kúpiť nový nábytok a pár nových hračiek. A zasa – veľa sme sa rozprávali o tom, prečo to robíme, aké to asi bude, keď budú hračky u iných detí, komu ešte poslúžia a urobia radosť… Musím otvorene priznať, že aj mne bolo miestami ťažko, keď som videla, ako sa náš byt vyprázdňuje. Dokonca aj vtedy, keď som rozdávala svoje obľúbené kusy oblečenia, ktoré som síce roky nemala na sebe, ale aj tak som ho mala rada. Tak sme ten občasný smútok a lúčenie s vecami prežívali so slzami na krajíčku všetci spolu a myslím, že práve preto sme ho zvládli v pohode. Pre nás všetkých to bola veľká lekcia “letting go” a prvý krok k minimalizmu v praxi.
Vianoce sme strávili po pražsky. Naše pražské Vianoce vyzerajú štandardne takto: s upratovaním to nepreháňame, sústredíme sa skôr na to, aby sme mali kľud a pohodičku. Máme navarené a napečené dopredu a na Štedrý deň vyrážame na prechádzku do mesta. Tie tohtoročné Vianoce boli o to vzácnejšie, že sme boli po troch mesiacoch spolu celá rodina.
S kamarátmi sa už niekoľko rokov stretávame na Kampe, kde popijeme varené vínko a ochutnáme si navzájom dobroty, ktoré sme napiekli a vyrazíme spoločne po betlehemské svetlo do Chrámu svatého Víta. Pred rokmi sme začínali sme v zostave štyria dospelí a jedno dieťa na ceste. Naša štedrovečerná parta sa postupne rozrástla a dnes chodíme po svetielko deviati – štyria dospelí zostali , len k nim pribudlo päť detí 😀
Prvýkrát sme zažili vianočnú lyžovačku – na druhý sviatok vianočný sme sa vybrali na týždeň do Krkonôš, aby sme si pred odchodom do tepla užili aj sneh a mráz! Časť našich blízkych sa nás celkom otvorene pýtala, či sme normálni, že ideme na dovolenku namiesto toho, aby sme boli doma, stresovali sa a balili. My sme vedeli, že to všetko zvládneme. A zvládli sme. Miška oprášila staré znalosti a lyžovala ako profík. Vikinka s Vilkom stáli na lyžiach prvýkrát.
Na Silvestra už sme všetci spoločne jazdili jeden celý poldeň. Všetky deti samostatne zvládali jazdu na vleku a modrú a jednoduchšiu červenú zjazdovku! Hurá! Máme lyžiarov! A počasie nám doprialo úplne všetko – mráz, víchor, chumelicu aj odmäk.
A po príchode domov pranie, balenie a posledných pár krátkych návštev, rozhovorov, rozlúčiek, objatí, sĺz. A odchod do nášho nového domova v Singapure.
