Bývame na konci sveta 🙂 Aspoň v porovnaní s pražským Žižkovom rozhodne. Cesta do mesta nám trvá minimálne hodinu. Máme byt na východnom pobreží Singapuru, v rezidencii Ripple Bay, ktorá je obostavaná ďalšími podobnými rezidenciami. Francúz, ktorého som nedávno stretla na ulici poznamenal, že ešte prednedávnom tu všade boli len lesy a radové domčeky. Úplne ako u nás na predmestiach.
Naša rezidencia pozostáva zo siedmich dvanásť poschodových budov, v areáli máme dva bazény – jeden plavecký a druhý trochu menší, dva malé detské bazény a niekoľko zákutí s ukrytými vírivkami. Okrem toho dve mini detské ihriská, beach volejbalové ihrisko (na ktorom nikto beach volejbal nehrá, zato deti tam hrajú futbal a stavajú hrady z piesku), tenisový kurt, vonkajšie grily, príjemné posedenie v tieni aj na slnku a plno zelene. Pre našinca úplný sen. Aj po dvoch týždňoch sa tu cítime ako na dovolenke. Niektoré dni sme jediní, kto sa v bazéne kúpe. Čiastočne to bude aj počasím – teraz tu často býva zamračené a strašná zima, “len” 25 stupňov. To by miestny do vody nevliezol ani náhodou, radšej si navlečie mikinu. Na rozdiel od nás. Keď to počasie dovolí, sme v bazéne aj dvakrát za deň.
Okolie tiež nie je na zahodenie – vychádzkovým krokom sme za pár minút v Pasir Ris parku, jednom z najväčších parkov v meste. Leží na pobreží, ale kúpať do mora by som sa tu rozhodne nešla. Horizont totiž okrem blízkeho ostrova Pulau Ubin zo všetkých strán zdobia prichádzajúce a odchádzajúce nákladné lode a nákladný prístav. V parku sú tri táboriská, kde sa dá stanovať, verejné grily, verejné záchody a automaty s občerstvením sú na každom kroku. Ľudia si sem chodia zabehať, zajazdiť na bicykli, zacvičiť jógu, posedieť s kamarátmi a grilovať, venčiť psov – všetko ako u nás. Markantný rozdiel medzi pražskými a miestnymi parkmi je ten, že tu do psieho exkrementu nestúpiš. Takže park je rajom pre deti a ich rodičov, ktorí nemusia neustále tŕpnuť, kedy budú najbližšie so zapchatým nosom čistiť potomkom nánosy psích hovienok z topánok. Jaj, detské ihrisko je tu parádne. Máme ho asi kilometer z domu a je to vraj najväčšie outdoor ihrisko v Singapure.
Okrem toho škôlky, komunitné centrum, nákupné centrum, verejná knižnica hawker centrum a všetka občianska vybavenosť na pešo z domu, takže keby sme nechceli, nemusíme zo sídliska päty vytiahnuť :D.
Bývame v byte 3 menšími spálňami na druhom poschodí jedného z domov s výhľadom na plavecký bazén. Ruch z ulice sme nepočuli, odkedy sme sa nasťahovali. Zato sa každé ráno pred 7 budím na špliechanie z bazéna a často sa k plavcom hneď ráno pridávam. A zvyšné rána odolávam 😀
A máme super susedov! Aklimatizáciu nám rozhodne spríjemnila slovenská rodinka z Košíc, ktorá tu už takmer rok žije. Pomohli užitočnými tipmi a radami a aj svojimi dvoma deťmi, ktoré s tými našimi po pár dňoch tvoria nerozlučný gang. Aj ostatné maminy, ktoré tu sporadicky stretávam, pôsobia veľmi príjemným dojmom a rozhodne nie sú príliš rezervované a odťažité.
No, ale aby som len nemachrovala s pozitívami, tak vedzte, že prvé dva týždne som prežila v permanentnom strese a na pokraji hystérie. Len, čo sme do nášho bytu v tejto parádnej novostavbe vstúpili, udrel nám do nosa neskutočný pach zatuchliny a plesne. Napriek tomu, že bol byt vymaľovaný a uprataný, plesne kvitli všade a s ich odstraňovaním si pri upratovaní nikto moc práce nedal… No a o pár hodín neskôr nás prišli privítať naši spolubývajúci, ktorí tu zjavne bývali pred nami. Švábi. U mňa sa prebudila dávno zabudnutá fóbia z nich a udrela plnou silou. Doteraz som poriadne nespala. Všetko sme vyčistili, nastražili sme pasce, do ktorých sa pár šváboch chytilo a noví nepribúdali. Ako som sa postupne ukľudňovala, prišla ďalšia vlna, tentokrát v šuflíkoch v kuchynskej linke a ja som na pokraji psychického zrútenia objednala profesionálnu službu, ktorá sľubuje, že s nimi spôsobom šetrným k obyvateľom bytu i k životnému prostrediu zatočí. Čoskoro. Ja medzitým čistím, kontrolujem, neustále buzerujem celú rodinu, aby všetci dodržiavali “no food outside”, nikdy nenechávame smeti v smetiaku pred odchodom z domu, riady putujú okamžite do myčky, nikde nemáme po jedle ani omrvinku. Korporátni školitelia by boli hrdí, že klasickú “clean desk policy” urputne aplikujem dobrovoľne aj doma. Len Jurajove pokusy o vtípky na túto tému ma ešte stále privádzajú k šialenstvu :D.
Ale inak je to tu skvelé a máme sa dobre!
PS: Fotky švábov nebudú. Ak neviete, ako vyzerajú, googlite! 🙂