Bývame v rezidencii na okraji mesta, kde bol donedávna, než to tu celé zastavali, prales. Obrovský Pasir Ris Park máme čoby kameňom dohodil. A zvieratstva tu žije viac než dosť. V parku aj u nás na dvore.
Miška má spísaný zoznam zvierat, ktoré v našom parku môžete s trochou šťastia (alebo smoly) stretnúť. Každému zvieraťu pridelí určitý počet bodov podľa jeho zaujímavosti, veľkosti a pravdepodobnosti výskytu a pri každej prechádzke budeme súťažiť, kto nazbiera najviac bodov. Bodový systém zatiaľ nemá úplne premyslený, ale pracuje na ňom.
Jej zoznamu suverénne vojvodí krokodíl – tých sa sem zopár zatúlalo naposledy vlani v auguste… Miška síce tvrdí, že s deťmi nedávno jedného zazreli na grilovačke v parku, keď sused Ajko oslavoval narodeniny, ale keďže hneď nespustili krik, máme tendenciu im neveriť… Taktiež diviaci stoja za zmienku. Juraj viackrát spomínal, že kúsok od ihriska je od nich rozrytá zem, ale ich prítomnosť potvrdila až susedkina návštevníčka, ktorá si pred pár týždňami bola skoro ráno v parku zabehať a narazila na jedno stádo, čo si práve obďaleč hľadalo raňajky.
No, ale zvieratá v parku či lese až také prekvapivé nie sú, že? Aj v našej rezidencii to žije. Okrem domácich maznáčikov, hmyzu a krýs je najväčším objavom posledných týždňov pytón, ktorého našli v garáži vo vedľajšom bloku.
Vraj stretnúť tu pytóna a ďalších hadov je úplne bežné a nikto z miestnych sa nad informáciou tohoto druhu nepozastaví. Čo čakáš, keď bývaš pri lese? Musím priznať, že mňa mierne znepokojila zaručene pravdivá správa, ktorú vypustili strážnici medzi helperky. A to, že v rezidencii okrem pytónov prebývajú aj čierne kobry (Black Spitting Cobra), ktoré svoj jed na protivníka pľujú. Aj keby táto správa bola pravdivá, ukľudňujem sa tým, že hadi sú plachí a konfrontácii s človekom sa vyhýbajú. A všade, kam sa priblížia naše deti, ticho a kľud zaručene ihneď skončí, takže pravdepodobnosť, že by sa tam v rovnakom čase vyskytoval akýkoľvek had, je celkom nízka. Čiernu kobru sme si pre istotu okamžite “vygúglili” a deti dostali prísny zákaz liezť do kríkov a rastlín a taktiež inštruktáž, ako sa pri stretnutí s kobrou správať. Nehýbať sa, radšej ani nedýchať a v kľude potichu čakať, kým sa kobra odplazí. Ako zachovať chladnú hlavu som im názorne predviedla dva dni nato, keď nám cestou domov prebehla cez chodník taká väčšia jašterica. Tak som sa zľakla, že som vyskočila asi pol metra a zvrieskla, že deti začali okamžite jačať so mnou. Takže takto naozaj nie, vážení! 😀
Kobry si u nás získali za posledných pár týždňov slušnú popularitu. Vikinka s Miškou už dávnejšie každá svojho gumeného hada vlastnia a minulý víkend si vajíčko so zvieratkom z darčekového obchodu v Jurong Bird Parku priniesol aj Vilko. Vajíčko sa dá do pohára s vodou, zhruba o deň mu popraská škrupina a vyliahne sa vytúžené zvieratko, v našom prípade “kobrýsek”. Kobrýsek má ako jediný z našich troch hadov vlastné bývanie – jeho majiteľ ho nasťahoval do plastovej potravinovej dózy a Miška mu vlastnoručne vyrobila pončo, aby sa mal po kúpaní do čoho utrieť a ušila mu perinku. Ani nemusím dodať, že jedna z kníh, ktoré sme si pri poslednej návšteve knižnice priniesli domov, má titul King Cobra. Práve si čítame o zbere jedu z hadích zubov… Na stretnutie s hadom sme teda pripravení. Teoreticky. Ja len budem dúfať, že v praxi naše znalosti nebudeme musieť nikdy využiť :).