Kedysi dávno, tak dávno, že si ani jeden nevieme presne spomenúť, v ktorom roku sa to odohralo (pravdepodobne v roku pána 2007), sme sa s Jurajom vybrali na letný roadtrip do Toskánska. Chceli sme dva týždne cestovať, spoznávať a ochutnávať miestnu históriu, kultúru a špeciality. A bývať v kadejakých príjemných penziónikoch s rodinnou atmosférou, ktoré by sme si vždy úplne ľahko našli niekde cestou. Kamaráti, ktorých sme s touto ideou oboznámili, nám ponúkli, aby sme si pre istotu zobrali aj ich stan. Keď sme balili do kufra auta stan, prihodili sme aj karimatky a spacáky, na ktoré sa už nejakú dobu v pivnici prášilo. Len tak pre istotu, nebudeme ich potrebovať, hovorili sme si. Naivky! Mladí, nerozvážni a bezdetní. Nedošlo nám, že polovica júla je leto a v lete je sezóna v plnom prúde a celá Európa má letné prázdniny. A minimálne polovica z prázdninujúcich Európanov sa to leto vybrala do Toskánska!
Cestu sme mali naplánovanú precízne – plno záložiek v papierovom sprievodcovi, ďalšie kvantá informácií vytlačené a založené v euroobale. Pisa – Lucca – Florencia – Volterra – San Gimignano – Siena – vínna cesta Chianti a čo ja viem čo ešte.
Jedinou technologickou vychytávkou, ktorú sme mali, boli dva mobilné telefóny s roamingom a bez dát (vtedy asi štandard, že?) a GPS s hlasom Ozzyho Osbourna, ktorý nás našimi cestami láskavo sprevádzal: “Turn left! Turn left! Fu-fu-fucking left turn ahead!” “Turn right and you have reached your fucking destination!”
Už ani neviem ako, ale veľmi rýchlo sme pochopili, že sympatické ubytovanie budeme v čase najvyššej sezóny na mieste zháňať len veľmi ťažko a vyšlo by nás minimálne na 100 EUR za noc. A našu cestu sme si rozhodne na predĺžený víkend skrátiť nechceli. Takže zostal plán B, s ktorým sme nepočítali. Stanovačka. Práve vďaka nej sme si životy obohatili o množstvo úžasných zážitkov: napríklad o pohľad na zapadajúce slnko nad Florenciou z neďalekého kopca, kde sme v kempe stanovali. Len čo sme rozložili stan, v miestnej večierke sme si zakúpili parmigiano a prosciutto, ktoré sme zapíjali každý vlastnou fľaškou lambrusca a kochali sme sa tou nádherou. Alebo osvetlené San Gimignano uprostred noci, ktoré sme z nášho pľacu videli ako na dlani, noc v kempe v krásnom píniovom háji či pri pláži, to všetko by sme inak neboli zažili.
Naša kempovacia výbava pozostávala okrem spomínaného stanu, spacákov a karimatiek ešte zo švajčiarskeho nožíka, miniatúrnej baterky a kusu šnúry na prádlo. V susedstve všadeprítomných Holanďanov s ich štvorizbovými stanovými haciendami sme sa cítili tak trošku ako chudobní príbuzní z chatrče. Výbavu sme v najbližšom supermarkete okamžite vylepšili o plastové taniere a vidličky a taktiež dve plastové sedačky. Jednu z nich Juraj hneď prvý deň zlomil, takže na nej mohol sedávať len opretý o strom :D.
Po pár dňoch nás, padavky, začali mierne pobolievať chrbty a stanovanie sme museli sem tam preložiť nocľahom v bungalowe, pokiaľ sa nejaký v kempe nachádzal a bol práve voľný. To sa nám pošťastilo tuším dvakrát. Inde než v kempoch sme už ubytovanie radšej ani nehľadali…
Cestou domov, kdesi okolo Lago di Garda nás podvečer chytil strašný lejak a mne sa pri predstave nocľahu v stane robilo mierne nevoľno. Mali sme šťastie, že asi v treťom kempe mali voľný posledný karavan. Taký starší, ale zvonka vyzeral v pohode. Vnútri to bolo horšie. Jedna sliepňajúca žiarovka, vo svetle ktorej všetky tie pavučiny, staré matrace a vrstvy prachu vyzerali stokrát dramatickejšie ako vo dne. A navyše si cestou do reštaurácie Juraj obzeral kľúče od karavanu s prapodivným výrazom tváre. Náš rozhovor vyzeral nejak takto:
“Čo je?”
“Nič.”
“Tváriš sa dosť divne.”
“No, nechcel som ti to hovoriť, aby si sa nebála. Ale vieš, ako sa volá náš karavan? Caravan of Death. Karavan smrti.”
“Si robíš srandu, že?”
“Nie. Pozeraj,” podával mi kľúče.
Na visačke som videla číslo 30 a nič viac.
“Debil!” uľavila som si.
V tú noc som som toho veľa nenaspala – ten dážď a búrka za oknami a pavučiny a mierny pach zatuchliny vnútri, hororové predstavy sa mi v hlave len tak rojili… a Juraj so mnou musel chodiť cez celý kemp na záchod (tak mu treba!), lebo som sa bála. Pomáhalo mi len vedomie, že zo stanu by nás do rána zrejme vyplavilo…
Milý Jurajko touto historkou dlhé roky bavil všetkých, ktorí boli ochotní ju počúvať. A prednedávnom ju s radosťou porozprával deťom, keď chceli počuť nejaký vtipný alebo strašidelný príbeh. Mimochodom, je skôr vtipný alebo skôr strašidelný? :D. A ja som si na ňu spomenula pri bezsennej noci v chate plnej švábov a iného hmyzu uprostred džungle v národnom parku Kubah na Borneu, kde tú noc neprespával nikto iný, len my.
Revival karavanu smrti vo veľkom štýle. Chata, ktorá bola na pohľad síce dosť retro, ale vyzerala čisto, nesmrdela plesňou, zatuchlinou, zvratkami, starou špinou ani ničím ďalším podozrivým. Keď som nadvihla matrace, nič pod nimi nebehalo a obliečky boli vypraté. Postele boli celkom nové, vankúše zabalené v originál igelite, na ktorom bola obliečka (tie som vybalila, spanie na igelite nedávam). Po zotmení, keď sme sa vrátili z túry, to tam bolo zrazu úplne iné. Z vodovodného kohútika neustále tiekol pramienok vody. Po spláchnutí sa nádržka na oboch záchodoch napĺňala asi tak pol hodinu. Keď som išla do obstarožnej, ale celkom obstojne vybavenej, kuchyne čosi umyť, vybehol na mňa šváb a za ním druhý a obaja sa hneď ukryli v skrinke, ktorú som sa neodvážila otvoriť. To som ešte samu seba ukľudňovala, že kuchyňa je na opačnom konci chaty. Ale keď som zbadala gigantického švába priamo vedľa postele, celou silou som ho zašliapla a on utiekol, prestalo mi byť všetko jedno. Juraj hneď vedel, že je zle a že začínam panikáriť… Večerali sme pri vonkajšom grile na stojáka. Okrem pyžám sme nemali vybalené vôbec nič. Unavené deti aj s Jurajom hneď zaspali, len ja som pohľadom nonstop skenovala zem aj steny.
Oka som nezažmúrila, ak nepočítam párminútové intervaly, kedy som úplne odpadla…A švábov som videla úplne všade, aj tam, kde neboli. Vlastne už som žiadneho v noci nezazrela, ale do kuchyne som radšej nešla. Hlasné zvuky z okolitej džungle môjmu strachu ešte trochu pridávali. A ja som tú noc mala viac než dosť času nad svojimi strachmi premýšľať. Nad tým, že sa od detstva bojím tmy a je mi nepríjemné spať prvú noc v novom prostredí. Nad tým, že aj ako dospelá som sa u babky bála ísť v noci cez dvor sama na záchod. Nad tým, že ak by som mala nocovať sama uprostred divočiny, alebo ešte horšie – v sama v chate zamorenej švábmi a plošticami, by som možno ošedivela od strachu. Alebo možno skôr od hnusu.
Keď sa bojím, pomáha mi prítomnosť detí. Pri nich totiž musím byť ja tá silnejšia a musím prekonať svoj strach. A hoci sa bojím, musím konať aspoň relatívne kľudne, inak hrozí, že prepukne hromadná hystéria, a tá sa len veľmi ťažko zvláda. Viem, že deti mi bezhranične dôverujú a vedia, že keby bolo treba, za každých okolností ich budem chrániť. A ja zasa viem, že oni by za každých okolností boli pri mne, a to mi dodáva odvahu.
Keď tak nad tým premýšľam, tak svoj počiatočný nával paniky som veľmi rýchlo zvládla. A hoci som celú noc takmer nespala, bola som pomerne kľudná – žiadne tiky, chvejúce sa končatiny a stiahnutý žalúdok som nemala. Len som z toho miesta mala taký nepríjemný pocit, že som nevedela spať. A zatiaľ som neprišla na to, ako tento druh strachu prekonať. V tomto konkrétnom prípade mi veľmi pomohlo, že hoci sme mali zaplatené dve noci, už po tej prvej sme sa hneď po prebudení zbalili a odišli preč. Okamžite sa mi uľavilo! A som vďačná Jurajovi za to, že to pre mňa bez zbytočných otázok urobil.