Po necelom polroku pobytu v Singapure som začala hľadať spôsoby, ako by sme sa celá rodina mohli zoznámiť s novými ľuďmi a integrovať sa do nejakej komunity. Tým, že nechodím do práce, sa môj sociálny život obmedzuje na stretnutia s mamičkami z našej rezidencie, prípadne s rodičmi (vlastne častejšie s pomocníčkami), ktorí chodia po deti do škôlky hneď po obede tak ako ja. To znamená, že si s nimi vymením pár viet na dvore v škôlke. Ak vôbec. Zopár pokusov pozvať niekoho na návštevu vyšlo a zopár zostalo bez odozvy. Ľudia tu skrátka žijú svoj život, do ktorého len veľmi ťažko púšťajú niekoho nového.
Vidím aj na deťoch, že by sa potrebovali občas stretnúť aj s niekým iným, než sú ich kamaráti z dvora. Hlavne Miška je často frustrovaná a chýbajú jej milované pražské kamarátky, s ktorými sa navzájom navštevovali, aj u seba prespávali a podnikali sme vo voľnom čase rôzne aktivity.
Pár mesiacov pred odchodom do Singapuru začala Miška s kamarátkou Anikou chodiť do skautského vodáckeho oddielu. Obe dievčatká skauta úplne milovali, a to Miška nestihla zažiť žiadny celodenný či víkendový výlet. Tak som sa vybrala týmto smerom. Sú v Singapure skauti? Sú. Našla som túto americkú organizáciu, ktorej zástupkyňa celkom trpezlivo odpovedala na moje otázky a prezradila mi, že sa práve chystá s rodinou na dovolenku do Prahy! Náhoda? Asi hej, každopádne som sa ozvala práve včas, aby sme stihli zápis na ďalší rok.
Po zapísaní Mišky sa mi pani menom Ann obratom nadšene ozvala, že je šťastná, že Miška má záujem byť skautkou a ešte šťastnejšia, že som sa prihlásila ako dobrovoľníčka – vedúca oddielu. Nechápala som. Aká dobrovoľníčka? Vedúca? Ja? Ja, ktorá som sa celú základnú, strednú aj vysokú školu ani jedinýkrát dobrovoľne neprihlásila, hoci som učivo ovládala odpredu dozadu a naspäť? To si ma asi s niekým pomýlila. Prešla som si ešte raz prihlášku a bolo to tam. Sfalšovali Miškinu prihlášku. Alebo som sa naozaj nedopatrením prihlásila ako dobrovoľník, ktorý chce viesť skautský oddiel. Pomoooooc! V prvej chvíli som sa rozhodla, že milej Ann okamžite odpíšem, že z rodinných dôvodov rozhodne nemôžem žiadnu obdobnú aktivitu vykonávať. Ani náhodou. Navyše, spoločnosť detí vôbec nevyhľadávam, občas ani tých vlastných… S odstupom času sa mi to rozležalo v hlave a hovorím si, prečo nie? Prečo by som to vlastne nemala skúsiť? Čo sa mi reálne môže stať? Mám čo stratiť? Nemám. Naopak, možno sa s niekým zaujímavým zoznámim. Takže som rovnými nohami vykročila, či priam vyskočila, zo svojej komfortnej zóny a Ann som napísala, že so mnou môže počítať. A s malou dušičkou som čakala, čo bude nasledovať…
Nasledovalo celovíkendové školenie pre nováčikov o tom, aké je to náročné byť skautskou vedúcou. V miestnosti plnej zväčša Američaniek, ktoré sa buď navzájom poznali, alebo ich spájali iné veci – najdrahšie školy v Singapure, kam chodia ich deti, spoločné spomienky, miesta, ľudia, jedlá, som sa cítila trošku nesvoja. Už dávno som neprišla do kontaktu s takou koncentráciou amerikanizmu, tak ma celkom prekvapili tie poskakujúce štyridsaťročné americké maminy, nadšene pokrikujúce rôzne super pozitívne heslá, ktoré ma vôbec neberú. Moja lekcia o tom, ako nesúdiť a odhodiť stereotypy a taktiež svoj pocit menejcennosti, že bývame v horšej štvrti, naše deti chodia do horších škôl a náš životný štýl je úplne iný než ten ich. A nesnažiť sa za každú cenu zapadnúť. Len vnímať a pozorovať.
Už sme so skautkou Miškou boli na otváracom ceremoniáli zvanom Songfest. Spoločne s ultraskúsenou bývalou skautkou a súčasnou skautskou vedúcou Američankou Heather vediem oddiel č. 29, pozostávajúci z desiatich šesť až sedemročných dievčatiek. Heather mi hneď dala najavo, že ona má vo všetkom jasno, všetko má naplánované a ja som tam vlastne do počtu. Rovnako ako ocko (na fotke), ktorý s ňou vedie oddiel starších dievčatiek, v ktorom je jeho dcéra :).
Prvé stretnutie nášho oddielu sa konalo túto sobotu v Národnej knižnici v centre mesta. Budeme sa stretávať dva trikrát za mesiac, vždy v sobotu ráno na rôznych miestach v Singapure. Oddiely tu vlastnú klubovňu nemajú a je na nich, ako a kde si zorganizujú program. Cieľom je, aby sa dievčatká naučili rôzne veci – spolupracovať, navzájom si pomáhať, pomáhať slabším, niečo z finančnej gramotnosti, aby rozvinuli svoje vodcovské a ďalšie schopnosti. Taktiež aby stretnutia boli zábavné a pekne plynuli. Za dosiahnuté úspechy budú zbierať rôzne nášivky, ktoré sa prišívajú na vestu.
Desať členiek nášho oddielu pochádza z ôsmich krajín, pričom početne je najviac zastúpená Ázia – Čína, Taiwan a Hongkong. A ja mám čo robiť, aby som práve týchto päť tváričiek od seba odlíšila a ešte k tomu neskomolila ich mená :D. Chloe, Olivia, Joy, Elena, Coco, Priscilla, Kathleen, Sophie, Shia-An, Miška. Stretnutie bolo fajn, dievčatká sa postupne osmelili a ku koncu si to už aj tie najviac utiahnuté celkom užívali. Všetko sa odohrávalo viacmenej (viac!) pod taktovkou Heather. Ja ale verím, že časom, keď sa v novom prostredí a novej role rozkukám, prispejem aj ja svojou troškou do mlyna. Skautka Miška bola spokojná! So Sophie, dcérkou Heather, si padli do nôty takmer okamžite :D.
Skautské stretnutia budú mať hádam pozitívny dopad aj na náš rodinný život. Máme totiž problém sa cez víkend vykopať z domu a niekam ísť. Oni majú – ja by som aj išla, ale zbytok rodiny by len ležal doma či pri bazéne. Takto my s Miškou už o jedenástej dopoludnia čakáme, kým sa k nám pripoja Vikinka, Vilko a Juraj. Túto sobotu sme si dali spoločný obed, preskúmali sme maličkú časť 14-poschodovej Národnej knižnice a ochutnali sme výbornú zmrzlinu a wafle.
Ešte taký zdanlivo nesúvisiaci postreh na záver. Máme v rezidencii susedku Amber, ktorá sa sem s rodinou presťahovala pár mesiacov po nás. Stretli sme sa zatiaľ párkrát, ale zakaždým som ju namiesto Amber takmer oslovila Heather. Vôbec neviem prečo. Tak tá Heather prišla v podobe skautskej vedúcej :).