Prvú polovicu minulého týždňa som si doslova odtrpela. Doznievalo mi nachladnutie, z ktorého nie a nie sa dostať, takže v pohode som zďaleka nebola. Ani príjemná. A deti mi moje rozpoloženie obratom vracali. Najmä Vilko – všetko potreboval okamžite, nechutilo mu žiadne jedlo pripravené špeciálne podľa jeho požiadaviek, každé ráno sa na gauči váľal v pyžame, zatiaľ čo Miška už čakala vychystaná pri dverách a Vikinka bola so svojimi prípravami niekde medzi tým. Napriek tomu, že som presne vedela, prečo sa tak správa, neskutočne ma to vytáčalo a svoje emócie som v stredu neovládla a do škôlky sme odchádzali so slzičkami. Mrzelo ma to, ale v tej chvíli som to proste príjemnejšie a elegantnejšie urobiť nevedela. Poobede som sa deťom ospravedlnila a už kľudne vysvetlila, že takto to fakt nemôže byť, že som hrozne unavená a minimálne celé poobedie si beriem voľno a naozaj len oddychujem, lebo sa potrebujem zotaviť. Deti súhlasili s tým, že sa zvládnu o seba postarať.
Čo to znamená, keď si mama vezme voľno? Že leží, popíja zázvorový čaj a číta knihu bez ohľadu na to, ako okolité prostredie vyzerá. Že neustelie ráno postele, nepozbiera všetky vrstvy toho, čo sa povaľuje na zemi, že pri každej ceste do kuchyne úplne automaticky nedvihne použité papierové vreckovky, aby ich vyhodila do koša, nevezme do umývačky taniere a šálky zo stola, neutrie jogurt a odrobinky zo zeme, nejde nakúpiť a nenavarí. Ani sa nehrá a neučí. Ponúkla som asistenciu pri príprave jedla a doprovod do obchodu, keby chceli jesť niečo, čo by trebalo kúpiť. Inak som len ležala a oddychovala. Deti sa dívali na telku a hrali sa. Jedli jogurty s vločkami a ovocie. Miška s malou pomocou uvarila cestoviny s kečupom a so syrom. Ja som okrem toho za celé popoludnie len utrela dva zadky a otvorila jednu fľašu. Všetko to, s čím sa automaticky často obracajú na mňa (mamíííí, kde je, nenašli sme, nejde nám, toto potrebujem), si vedeli v pohode vyriešiť úplne sami. A chodili sa sem tam podívať, ako sa mám a pritúliť sa :).
A ja som si úplne bez výčitiek užívala svoj deň kľudu. S vedomím, že síce nezačal príjemne pre nikoho z nás, ale deti naozaj pochopili naliehavosť toho, čo som im chcela povedať a správali sa empaticky. A ja som bola rada, že som sa konečne samej seba zastala. Že som im úprimne povedala, už bez zbytočných emócií, ako mi naozaj je a čo naozaj potrebujem. Odvtedy je mi oveľa lepšie a je to dané hlavne tým, že som si po dlhšej dobe upratala v hlave.
Vo štvrtok ráno sme sa už v kľude vychystali do škôlky a ja som sa po návrate domov, keď som si z vrecka vytiahla kľúče od bytu a išla ich odomknúť, ocitla tvárou v tvár tomuto tvorovi. Lišajovi oleandrovému.
Vlasy mi vstali dupkom, keď som ho zbadala, ako nám sedí na dverách doslova dvadsať centimetrov od mojej tváre. Čo na dverách, priamo na kukátku, takže sme sa fakt ocitli zoči voči.
Neskôr v priebehu dňa som lišajov pobyt na našich dverách začala analyzovať. V Singapure som videla lišaja oleandrového presne dvakrát, z toho oba razy na našich dverách. Prvýkrát pred pol rokom a druhýkrát teraz. Predtým len v Thajsku, keď sme si dvoch dokonca sami “vychovali”. To nemusí nič znamenať, je to nočný motýľ a ja v noci von nechodím a motýľov ani iné živočíchy aktívne nevyhľadávam. Jeho prítomnosť ma najskôr zaskočila a prekvapila a zároveň mi urobila strašnú radosť. Ako keby mi priletel povedať, že všetko je oukej. Úplne presne tak, ako má byť. No ale prečo sedel práve na kukátku? Chcel mi tým niečo povedať? Čo takého? Aby som sa poriadne rozhliadala okolo seba a nedívala sa (na svet) len cez to svoje kukátko? Aby som nebála roztiahnuť krídla a letieť? Alebo je to náhoda. Proste naše dvere boli najbližšie a na kukátku sa mu dobre sedelo…
Taká zdanlivo bezvýznamná udalosť v podobe motýľa usadeného na dverách a ja som celý deň mala o čom premýšľať :).
Oleander si u nás posedel do popoludnia, aby sa naňho mohli pozrieť aj deti. “Jéééé, to je určite kamarát našich oleandrov z Thajska!” “Odpočíva na našich dverách, supéééér!”. O chvíľu neskôr, keď som znova vyšla von, aby som si ho ešte raz obzrela, bol fuč.
Díky za návštevu, oleander! 😀