V Singapure sú od začiatku niektoré reálie a zvyklosti, na ktoré som si doteraz tak celkom nezvykla. Vytáčajú ma, alebo skôr ma donedávna vytáčali. Pracujem na zmene svojho postoja k nim, lebo svojou permanentnou vytočenosťou nič nevyriešim a pre moje mentálne zdravie a pohodu celej rodiny je lepšie veci jednoducho brať také aké sú. Neporovnávať. Nehodnotiť. Neriešiť. Alebo aspoň príliš neriešiť.
Jednou z tých reálií je komunikácia cien poskytovaných služieb. Neexistujú tu totiž transparentné cenníky skoro nikde a skoro na nič.
Potrebujete si nechať vyčistiť klimatizáciu, vymaľovať či vytapetovať byt? Vytepovať matrace alebo vyčistiť koberec? Zabudnite na cenníky. Napíšte týpkovi na Whatsapp a on vám pošle ceny do správy, prípadne sa vôbec neozve. Všetko je šité zákazníkovi na mieru :).
Narazíte na Facebooku na megavýhodný víkendový pobyt v zaujímavej destinácii? Cenu na internete nehľadajte. Treba napísať súkromnú správu, na ktorú vám pošlú akúsi automaticky vygenerovanú odpoveď. Vy si potom s nimi niekoľko dní dopisujete a ladíte termíny, počty osôb a tú výhodnú cenu, z ktorej sa často vykľuje cena pomerne nevýhodná.
To, čo je pre nás bežný štandard – cenník vylepený vo výklade cestovky, vyvesený na stránkach kohokoľvek, kto stránky má, vytlačený na letáku, nič z toho tu nie je úplne bežné. Našinec by takéto správanie mohol vnímať ako netransparentné, neférové a taktiež strašne neefektívne.
Tak napríklad, keď hľadáte pre svoje dieťa škôlku, len veľmi málo miestnych súkromných inštitúcií má svoj cenník dostupný na internete (pre tie medzinárodné moje tvrdenie neplatí, tie na svojich stránkach podrobne informujú o všetkom). V popise majú všetky plus mínus to isté a eliminovať tie príliš drahé alebo podozrivo lacné škôlky na základe cenníka teda len tak ľahko nejde. Zistiť cenu a vlastne čokoľvek relevantné vás stojí minimálne zopár mailov, výmenu desiatok správ na Whatsappe alebo Facebooku, to v lepšom prípade. V tom horšom je to rovno návšteva vybranej inštitúcie, na ktorej sa vám môže stať to, že keď sa po polhodinovom turné po škôlke spýtate na cenu, dotyčný vytiahne cenník, už ho máte takmer v ruke, keď sa ho z vedľajšej miestnosti spýta kolegyňa čosi po čínsky. Ruka s cenníkom sa okamžite stiahne, pán zaloví v šuflíku a vytiahne iný papier a ten vám podá. S vysvetlením, že toto je akciový cenník, lebo práve teraz blablabla (doplňte si úplne čokoľvek). A ja si hneď pomyslím, že akcia bude istotne výhodná najmä pre nich a začnem pochybovať o celej tej škôlke práve vďaka tejto transakcii.
V našej škôlke sme podpisovali zmluvu, kde sa nepíše nič o tom, že by sme mali platiť školné, keď je napríklad dieťa celý mesiac preč. Vlani vraj bolo dobrým zvykom zaplatiť polovicu školného. Tento rok sa na kamarátkinu otázku ohľadom mesačnej absencie začali vykrúcať a požadovať platbu plného školného. Kamarátka teda písala mail vedúcej škôlky, potom samotnej majiteľke a keďže žiadny dodatok k zmluve nepodpisovala, ani sa žiadneho vysvetlenia nedočkala, zaplatila rovnako ako vlani polovičné školné. Nikto sa nesťažoval a doplatok ani po pol roku nepožadoval. Iná kamarátka v tejto istej skôlke, ktorej povedali, že zaplatiť polovicu školného nie je možné, svojho syna jednoducho odhlásila a vzápätí po návrate z dvojmesačných prázdnin prihlásila, takže škôlka sa sama pripravila o jedno celé školné. Toto všetko spôsobilo niekoľkotýždňové búrlivé diskusie medzi rodičmi, ale okrem toho sa nič nedialo. Myslím, že rozumne nastavené pravidlá, ktoré by platili pre všetkých, by to vyriešili. Len by možno škôlku pripravili o pekný balík zaplateného školného od tých rodičov, ktorým je trápne sa spýtať :).
Ja mám niekoľko obdobných skúseností, z ktorých mi párkrát navrela žila na čele. Zmienim jednu. Deti majú mať na budúci týždeň koncoročné vystúpenie spojené s predškoláckou rozlúčkou so škôlkou. Našej školáckej predškoláčke Miške sme na výstupný ceremoniál museli zakúpiť biele šaty, v ktorých by sa mohla smelo aj vydávať, k nim biele ponožky a čierne črievičky podľa miestnych zvyklostí. Učiteľky si len potvrdili, že súhlasíme s tým, aby deti v predstaveniach vystupovali, medzi dverami mi povedali, že to bude akcia len pre našu škôlku a že nemám nič riešiť. Od augusta deti nacvičujú viac než umelci z národného divadla. V polovici októbra nám v škôlkárskej aplikácii pristál list o tom, že máme prispieť každému dieťaťu 90 singdolárov na kostým a kúpiť si lístky na vystúpenie, ktoré sa bude konať na opačnom konci mesta. Vlastne štátu, aby to znelo trochu dramatickejšie :D. Prvé, čo ma napadlo je, že si musia robiť srandu a že to je ich stratégia práce s klientom – oznámiť takúto zásadnú informáciu rodičom až potom, čo nemajú na výber… Nechala som si pár dní na rozmyslelnie a ukľudnenie, kým som pani majiteľke napísala, čo si o tom myslím. Vysvetlila som jej, že u nás je dobrým zvykom, že škôlka o akýchkoľvek aktivitách a výdajoch rodičov vopred informuje. Čo informuje, potrebuje ich súhlas. Ja by som sa čiste teoreticky mohla po dvoch mesiacoch skúšania rozhodnúť, že deti v predstavení vystupovať nebudú. Ale ktorý rodič by toto svojim deťom urobil? Pani majiteľka mi ako jedinej z viacerých sťažovateliek odpísala (to si veľmi cením) a ponúkla symbolické odpustenie časti nákladov za kostýmy. Vystúpenie našich detí a rozlúčka so škôlkou budú isto dojímavé a bude to veľký zážitok ako pre deti, tak aj pre rodičov. Našu peňaženku dvojhodinové vystúpenie po zľave odľahčí skoro o 500 dolárov, a to ešte nepočítam nové šaty, kabelku a topánky, kaderníka, pedikérku, manikérku, kozmetičku a vizážistku pre seba, aby som tam deťom nerobila hanbu. Nezabudla som na nič? 😀 Našťastie Juraj tento blog nečíta, inak by moje plány na zušľachtenie mohol už v zárodku prekaziť…
Miestne maminy prejavili rozhorčenie vo Whatsappovej skupine, ale tým to skončilo. Ani jedna z nich sa neozvala, že nesúhlasí, alebo že žiada vysvetlenie. A takto to tu je. Ľudia proste urobia, čo sa po nich žiada, zaplatia a nič sa nepýtajú, nič nezisťujú a nespochybňujú, lebo sa možno obávajú konfrontácie, pri ktorej by jedna či druhá strana mohla “stratiť tvár”.
Ako cudzinka veľmi teoreticky približne viem, kedy by situácie, pri ktorých by protistrana mohla stratiť tvár, mohli nastať a viem, že je lepšie sa im vyhýbať. Spochybnenie niekoho rozhodnutí, priame poukázanie na chybu, priama konfrontácia a podobne proste znamená, že niekoho potupím a on tým stratí tvár… Svoje teoretické vedomosti aj pri najlepšej vôli len ťažko uvádzam do praxe, lebo pre mňa je to zatiaľ veľmi ťažko pochopiteľné a uchopiteľné. Je teda celkom možné, že kade chodím sa nechtiac správam ako slon v porceláne, len ma na to doteraz nikto neupozornil. Možno preto, aby som nestratila tvár…
Opäť platí: iný kraj, iný mrav. Takto to tu skrátka funguje, ich zvyklosti sú natoľko odlišné od tých našich, že je v mnohých prípadoch zbytočné snažiť sa ich analyzovať a chápať. Jednoduchšie je ich prijať také, aké sú. A ja pracujem na tom, aby som túto inakosť prijímala s kľudom. Veď rozčuľovanie či nespokojnosť sú mi aj tak figu platné :).