Juraj má v novembri narodeniny a ja som mu ako darček vybrala výlet. Dušoval sa síce, že v novembri určite nemôže nikam cestovať, lebo v práci odovzdávajú dôležitý projekt, ale… Do karát mi hralo to, že sa v Singapure začiatkom novembra oslavuje hinduistický sviatok svetiel Deepavali, tak som náš predĺžený víkend naplánovala tak, aby si pán oslávenec vzal len deň voľna. Vlastne som si myslela, že som ho tak naplánovala…
Ukázalo sa však, že som si pomýlila šestku s deviatkou, a že Deepavali je v utorok šiesteho a my odlietame vo štvrtok ôsmeho – ehm, taký menší prešľap…Už trochu lepšie chápem našu Mišku, keď občas píše čísla zrkadlovo :D. Nakoniec aj sám oslávenec uznal, že žiadna práca nie je tak dôležitá ako dovolenka a my sme sa vybrali do hipstermi oslavovaného raja kaviarní a reštaurácií, koloniálnou architektúrou a stenami pomaľovanými streetartom presláveného George Townu. Veď ako lepšie osláviť narodky než dobrým jedlom a niekoľkými dňami strávenými v príjemnej atmosfére?
George Town je hlavné mesto malajzijského štátu Penang a leží na ostrove zvanom Penang. A veľa ľudí ho volá Penang namiesto George Town. Prípadne nesprávne píše Georgetown. Ostrov Penang na konci 18. storočia poslúžil ako základňa britských kolonizátorov, odkiaľ chceli prekaziť svojim konkurentom Francúzom a Holanďanom prílišnú rozpínavosť regióne. Za to, že budú môcť ostrov využívať ako základňu prisľúbili Briti kedažskému sultánovi vojenskú ochranu proti Siamu a Barme. Nielen, že slovo nedodržali, ešte si k tomu obsadili aj kus pevniny oproti ostrovu. A keďže sultán nemal dostatok prostriedkov na to, aby ostrov získal späť, bol nútený ho Britom za symbolické peniaze prenajať. Neskôr sa Penang spolu s Melakou a Singapurom stali piliermi britskej vlády nad Malajským poloostrovom.
George Town je pomenovaný po kráľovi Georgeovi III a časť jeho historického centra sa pred desiatimi rokmi dostala na zoznam UNESCO, takže naozaj nešlo tam neísť :D.
My sme v George Towne strávili dve noci a zhruba dva a pol dňa. Úplne stačí. Bolo by hriechom ubytovať sa v inom hoteli než v jednom z mnohých citlivo zrekonštruovaných v koloniálnom štýle. Ja som nám vybrala tento šarmantný hotelík len kúsok za hranicou historického centra a všetkých nás očaril!
Prvé popoludnie sme si okrem neskorého obeda zvládli prechádzku okolo neďalekého protestantského cintorína a slávneho modrého domu (dnes hotela), ktorý kedysi patril vplyvnému čínskemu priemyselníkovi a politikovi menom Cheong Fatt Tze.
Donútra hotela sme sa nedostali, lebo sme dorazili mimo časov prehliadok, tak sme popoludnie strávili na ihrisku na nábreží. Juraj si okolo prsta omotal asi dve triedy miestnych detí a my sme zatiaľ vyrábali obrovské bubliny. Všetko náradie vrátane misky s mydlovou vodou sme si za malý poplatok pozičali od miestneho podnikateľa, ktorý mal svoj stánok rozložený v kufri dodávky.
Naše deti neobľubujú mestskú turistiku (a tá je v ázijských mestách o to výživnejšia, že málokde majú chodníky), tak sme program šili tak, aby sme boli spokojní všetci. Prvé ráno sme sa vybrali zubačkou na miestny Petřín alias Penang Hill. Obávali sme sa obrovských radov a predraženého vstupného za prioritný vstup, ale nič z toho sa nekonalo.
Deti si uchmatli VIP miesta v prvom vagóne hneď vedľa rušňovodiča a do pol hodiny od vystúpenia z taxíka už sme sa rozhliadali z kopca. Za nás veľmi priemerný zážitok, prešli sme sa, viditeľnosť aktuálne nebola nič moc, deti sa pohrali na ihrisku, ja som obehla hinduistický chrám a zvonku som si pozrela mešitu obohnanú lešením, prečítali sme si čo to o histórii kopca a zubačky a vydali sme sa dole, rovno do najbližšieho chrámu.
Kek Lok Si Temple je najväčší čínsky budhistický chrám v Malajzii a slúži ako obradné miesto veľmi početnej čínskej komunity, ktorá v Penangu žije. Pochodili sme časť jeho areálu, vyšľapali sme na najvyššie poschodie pagody, opäť sa pokochali výhľadom.
Mišku uchvátili mašličky prianí rozdelené tematicky podľa farieb, kúpila si ich hneď niekoľko, sústredenie na ne napísala svoje priania a potom ich splnenie umocnila vrúcnou modlitbou pred sochou Budhu. Vilko sa k nej na chvíľku pridal.
“Vilko, ty si sa modlil? Aj si si niečo prial?”
“Hej, prial som si, aby mi Ježiško priniesol darčeky.”
Tak snáď mu s tým Budha helfne…
A z “krámu” konečne jesť! V čase medzi obedom a večerou bola ako jedna z mála otvorená táto reštaurácia, tak nebolo čo riešiť. Pekný interiér, sedenie v tichom dvore, moderná ázijská kuchyňa. Dezert sme si chceli dať inde, ale neodolali sme a dobre sme urobili. Reštaurácia patrí do tej istej siete ako náš hotel a bolo to poznať, fakt profesionáli každým “coulem”.
A s plnými bruchami a deťmi frfľajúcimi, že majú zasa niekam chodiť, hor sa bezcieľne potulovať ulicami pomaľovanými streetartom! Je toho toľko, že ani keby ste chceli, pomaľované domy nemôžete minúť.
Ak sa nevydáte na preslávenú Armenian street, uzriete menej známe výtvory a navyše sa pri nich budete fotiť úplne sami… K obrovskej radosti detí nás po chvíli lejak vyhnal do hotela, kde si detičky dopriali luxus kúpeľa vo vani a potom sme pozerali v posteli Disneyovku. Ideálne strávený večer 😀
Čomu sa detičky vyhli v piatok, počkalo si na ne v sobotu. Po raňajkách sme ich nemilosrdne vytiahli “zasa na tie počmárané steny” a na kávu. Káva ich namotivovala viac než art. Takže v tretí a posledný deň nášho výletu sme si pochodili a pofotili ďalšie umenie, boli sme v Múzeu naruby (Upside Down Museum) a v botanickej. Okrem toho v dvoch kaviarňach a jednom bistre na obed.
Kaviareň Ome by Spacebar Coffee odporúčajú štyria a pol z piatich hipsterov. Aj my sme boli spokojní. Fajn prostredie, dobrá káva a horúca čokoláda zlepšila náladu aj znudeným turistom juniorom.
Po čokoláde sme sa postavili do radu do Upside Down Museum. Naša návšteva prebiehala takto: vystáli sme si rad, zaplatili vstupné, dostali sme časenky, takže sme sa usadili v čakárni a čakali, kedy budeme opäť na rade. Keď nastala tá správna chvíľa, mohli sme konečne vojsť do múzea. Tam sme museli vykonávať presne to, čo po nás chcel vyškolený personál, ktorý prevzal jeden z našich telefónov a absolútnu kontrolu nad nami. Museli sme sa inštalovať do presne stanovených “vtipných polôh”, akákoľvek improvizácia alebo pársekundové zdržanie vyvolali sotva badateľné prejavy nevôle na tvárach fotiacich. Úplné rebelujúce decko sa tu zo mňa stalo. Keby mi to nebolo trápne, aj by som sa hodila o zem, kopala nohami, búšila pästičkami a vrieskala, že ďalej nejdem. Ja si na rozdiel od ostatných nadšených návštevníkov myslím, že toto múzeum je strata času. Choďte sem iba v prípade, že by ste boli na smrť znudení, alebo by vonku začalo liať práve v okamihu, keď by ste prechádzali okolo a všetky kaviarne by boli zatvorené alebo beznádejne obsadené.
Hodovanie, ktoré nasledovalo, mi našťastie vrátilo náladu. Stačí mi totiž málo, priznávam. Ak ste v Penangu, bolo by skoro hriechom neskúsiť miestnu špecialitu – laksu. My sme si ju dali v bistre Laksalicious kúsoček od nášho hotela a dobrá bola! Tá miestna verzia sa nazýva Asam Laksa a je to mierne pikantný rybací vývar z makrely, ktorý sa podáva s ryžovými rezancami a je ochutený tamarindom – ten polievke dodáva príjemne kyslastú chuť. Majiteľka našťastie reagovala na moju konfrontačnú otázku na zloženie veľmi profesionálne a my sme behom pár minút dostali také školenie o varení laksy, že by sme sa mohli nafleku zamestnať ako šéfkuchári v miestnom Hiltone.
Čo pomôže, keď už sa nikomu nechce nikam chodiť a nič vidieť a do odletu ďaleko? U nás napríklad dezert. My sme si ten náš dali v na ďalšom príjemnom mieste, ktoré na gúgli odporúčal doslova každý, čo len prešiel okolo. Miška zariskovala a ochutnala špecialitu podniku, melónový koláč s jahodami a ružovými lupienkami, ktorý nám ako asi jediným hosťom vôbec nechutil. Všetky ostatné konzervatívnejšie dezerty boli vynikajúce.
Trochu času sme ešte zabili v miestnej botanickej, kde sa na nás pri východe vrhla nevesta “zahalenka” s modrými šošovkami v očiach. Zatúžila sa odfotiť s našimi ufúľanými modrookými deťmi. Časť detí jej milostivo vyhovela a ja dúfam, že táto fotka sa v svadobnom albume dostala na titulku!
Koniec! Odchod domov.
PS: Keby som sa na George Town dívala nezaujatým pohľadom človeka, ktorému je ľahostajná tá príjemná uvoľnená atmosféra, multikulti duch a architektúra, pouličné umenie aj nespočet pohostinských zariadení na skvelej úrovni a ešte k tomu za zlomok singapurských cien, možno by som ho vyhodnotila ako ďalšie ufúľané ázijské mesto. Mesto, kde sa z väčšiny bývalých skvostov čínskej aj koloniálnej architektúry stali polorozpadnuté plesňou obrastené trosky. Kde nie sú chodníky a vaše neposedné dieťa v snahe vyhnúť sa autu môže skočiť do otvoreného kanála. Kde za dverami všetkých tých príjemných a útulných miest aj za bieleho dňa občas pobehujú krysy veľkosti mačky.
Našťastie pre mňa (inak by som bola neznesiteľná) aj zvyšok rodiny, nás toto mesto očarilo. A odstavec vyššie berte len ako prípadnú prípravu pred cestou, aby ste náhodou nemali očakávania a neboli sklamaní.
PS už fakt posledné: Prvý deň sme cestou na obed sme narazili na oleandrový krík, na ktorom sa spokojne popásali štyri dobre živené húsenice nášho obľúbeného Lišaja oleandrového. A večer pri bazéne sa jeden Lišaj snažil pristáť na dokonale ostrihaných oleandrových kríkoch a občerstviť sa nektárom. Nepodarilo sa, tak odletel…
A ešte takéto anjelské krídla, úplne autentické, z peria, na nás pri potulkách po meste vykukli a ja som Vikinku len horko ťažko presvedčila, že si ich radšej nemá brať so sebou :D.
