My už niekoľké Vianoce prežívame v úplnom pokoji a pohode, bez naháňačiek, stresov a zhonu. To sa nechvastám, konštatujem. Urobili sme si Vianoce tak, ako nám to vyhovuje. Minimalizujeme nákupy, nepreháňame to s množstvom jedla ani s darčekmi.
Tento rok som sa rozhodla, že vianočnú idylu vyšperkujem domácou vianočkou. Kváskovou! Odvážne rozhodnutie od kváskovacieho novica, ktorému jeden kvások neprežil a z toho druhého, ktorý prežil, zatiaľ upiekol len jeden chleba a urobil jedny lievance. Práca s kváskom chce dobré plávanovanie, ktoré pri varení zväčša nemám. Rozhodujem sa spontánne a jeme do hodiny… Plánovanie vianočky som ale nepodcenila a venovala som mu náležitú pozornosť. V nedeľu skoro ráno som už miesila krásne bublajúci rozkvas so zvyškom ingrediencií. Pekne som dvadsať minút ručne hnietla cesto ako divá, užívala si tú maslovo cukrovú dokonalú vôňu aj boľavú ruku. Ľavú aj pravú. A potom sme vyrazili na výlet. Po návrate ma malo na linke čakať cesto pripravené na spracovanie. Cesto čakalo, veď kam by išlo, len nevykvasilo, a to aj napriek tomu, že dostalo značnú časovú rezervu. Zdá sa, že niekde sa stala chyba, ale nádej zomiera posledná! S Miškou sme zaplietli vrkoče, naštelovala som dve vianočky do pekáča a dala im celú noc čas, aby sa spamätali. A viete čo? Oni sa nespamätali. A mne bolo ľúto toľko voňavého a na dotyk celkom mäkkého cesta vyhodiť, tak som nevykvasené vianočky nakrájala na plátky a tie plátky upiekla. Na Štedrý deň sme namiesto vianočky raňajkovali teplé vianočkové posúchy. Po vychladnutí by ste nimi niekoho mohli nedopatrením zraniť, prípadne ich použiť na nevyhnutnú sebaobranu. Niečo v duchu – kto do teba kameňom, ty doňho vianočkou! Túto skúsenosť rozhodne neberiem ako neúspech, tá ďalšia už určite vyjde. A nie, fotka nebude! 😀
Predvianočný aj vianočný čas je v Singapure úplne iný než doma. Mala som tu rozpísaný jeden post o tom, ako sme neplánovane strávili celkom šialené popoludnie v jednej známej singapurskej atrakcii, tentokrát štylizovanej vianočne. Potom, čo som článok celý napísala a xkrát skorigovala, som ho nechala tak. Dostala som zo seba tie veľké emócie a povedala som si, že vám tu nebudem podsúvať, že v Singapure je vianočná atmosféra úplne na figu. Ona je, ale dá sa to ignorovať. Žiť si to svoje, nespadnúť do toho všadeprítomného víru konzumu a gýča, nafukovacích Santov, obchodných centier s bublinovými atrakciami a la sneh a so všelijakými púťovými zábavkami. My sme sa doň chytili na chvíľu, zažili sme si to, čo deti celkom bavilo, ale mňa úplne vyčerpalo a ja som za tú skúsenosť rada. Som vďačná za to, že to máme inak.
Naše vianočné prípravy od prvého decembra každý večer sprevádzal jeden príbeh z Adventního putování o tom, ako sa dve deti vybrali hľadať spadnutú hviezdu, ktorú chceli na Vianoce darovať svojim rodičom. Každý večer sme prečítali jeden list a dozvedeli sa niečo o predvianočných tradíciách a zvyklostiach. Deti (okrem Vilka) sa na príbehy tešili a ich čítanie sa na čas stalo naším večerným rituálom, ktorý s miernym sklzom dokončíme dnes :).
Strom sme mali navzdory zvykom z predchádzajúcich rokov nazdobený už skoro mesiac dopredu, len sme postupne podľa nálady pridávali či uberali ozdoby. Aj sme piekli, ale len symbolicky, aby sme my dvaja s Jurajom moc nepribrali!
S blížiacimi sa Vianocami na mňa postupne začala doliehať slušná nostalgia za domovom, za blízkymi a potreba byť s nimi. Najradšej mám štedrovečernú tradíciu, keď sa s kamarátmi doobeda stretneme v centre Prahy, občerstvíme sa koláčmi a vareným vínom a spoločne sa vyberieme po betlehemské svetlo do Chrámu svatého Víta. To vždy ako najväčší poklad nesieme domov a sprevádza nás celý Štedrý večer. Aj tento rok sme si chceli na Štedrý deň urobiť zaujímavý program. My dvaja s Jurajom sme chceli. Juraj kvôli tomu zostal na home office, keďže Štedrý deň je pracovný deň. Deti sa našich plánov odmietli zúčastniť, tak sme strávili dopoludnie pri bazéne, dali sme si obed v čínskej reštaurácii (cítite toho ducha Vianoc?) a deti sme napriek protestom na chvíľu zavliekli do najbližšieho katolíckeho kostola v nádeji, že si aspoň pozrieme betlehem. Blúdili sme po obrovskej prázdnej budove plnej rôznych zákutí – kaplniek, škôlky, administratívnej časti, ale po betleheme ani stopy. Až sme naďabili na dvoch pánov. Jeden nám oznámil, že betlehem majú, ale je zamknutý v hlavnom kostole. Druhý sa ponúkol, že nám odomkne a jasličky ukáže. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa ocitli v obrovskej hale veľkosti univerzitnej auly! A ešte väčšie prekvapenie, že v jasličkách malý Ježiško nebol!
“Mami, spýtaj sa ho, kde je Ježiško.”
“Môžem sa vás na niečo spýtať? Vidím, že Ježiškova postieľka je prázdna. Kde je?” Hlavou mi vírili rôzne konšpiračné teórie o tom, že Ježiška musia dávať preč, aby ho niekto neukradol. V Singapure! Alebo, že tam nebodaj dávajú živé dieťa (betlehem bol na to dosť veľký), tak je jasné, že tam nie je…
“Ešte nie sú Vianoce. Dáme ho sem až dneska večer o ôsmej na omšu.”
A ešte než som sa stihla spýtať na ostatné chýbajúce osadenstvo jasličiek, pán všetko sám uviedol na pravú mieru: “A troch kráľov tam doplníme až šiesteho januára, tak ako sa patrí.”
Tak sme sa pokochali jasličkami s Máriou a Jozefom, jedným pastierom s ovečkou v náručí a s jednou kravou, čakajúcimi na príchod Ježiška. Poďakovali sme pánovi za ochotu, že nám kostol odomkol a pobrali sme sa domov.
Naše deti vedeli, že dostanú po jednom darčeku, po ktorom túžili. Okrem nich na nás pod stromčekom čakalo zopár darčekov, ktoré sme si navzájom vyrobili. Ja som šťastná, lebo deti vôbec neriešia, že toho dostali málo a že niekto mal väčšiu krabicu a niekto menšiu. So svojimi darčekmi sa nadšene hrali celý večer a teraz, ako píšem tento článok, sa všetci zasa hrajú…
Mám rada naše Vianoce. Mám pocit, že k sebe máme ešte bližšie, než inokedy, že naozaj sme k sebe láskavejší a lepší. A deti ešte veria, teda Viki a Vilko veria a Miška ešte chce veriť, že im darčeky nosí Ježiško a sú také krásne nedočkavé, či príde a kedy príde. A to prekvapenie, keď sa pod stromčekom zrazu objavia balíčky, to je úplne úprimné, nehrané, z celého srdca!
Ďakujeme Vám všetkým za tie milé slová, priania, fotky a veršíky, ktoré ste nám poslali. Vďaka nim sú naše Vianoce ešte krajšie! Sme radi, že na nás myslíte, lebo my na vás často. Veď viete…
Tak krásne Vianoce aj vám, moji milí! Majte ich presne také, po akých túžite.
A na záver: pozdrav od Tropical Santu!
