Osem rokov s tebou

Deň po Troch kráľoch je zhruba čas, keď by sa patrilo spratať stromček, lebo už je viac ihličia pod ním než na ňom. Presne tak tomu bolo 7. januára 2011. Strom som dokonca zvládla vyhodiť z balkóna na druhom poschodí, nikoho pritom nezraniť a potom ho odtiahnuť ku smetiaku. Keď som sa v ten večer okolo polnoci pobrala spať a pri posteli som zacítila, ako mi pramienok čohosi steká po nohe, s miernym náznakom paniky  v hlase som volala do obývačky na Juraja: “Juraj, rýchlo poď sem, tečie voda!”
“Čo, praskol radiátor?”
“Nie! To mne praskla voda! Čo budeme robiť?”
Nastávajúci rodičia začali zmätkovať, hoci teoreticky mali všetko zmáknuté a zbalená taška čakala na odchod do pôrodnice už asi dva mesiace. Pred odchodom som sa stihla vysprchovať, umyť a vyfénovať si vlasy a namaľovať sa, veď predsa nebudem rodiť bez mejkapu a strapatá. Juraja poslali domov, že sa mu ozvem na druhý deň a mňa uložili  v izbe hneď vedľa pôrodnej sály, kde som počula hneď niekoľko pôrodov v priamom prenose a kľudný spánok tam rozhodne nehrozil… Len čo som si ľahla, mojím telom prešla vlna šialenej bolesti. Au! Toto je kontrakcia? A ďalšia. A ďalšia. A dokelu celkom často. Tak som vzápätí nesmelo zavolala sestričku, ktorá si práve ľahla a taktiež budúceho otca, ktorý sotva dorazil domov. Pred pol ôsmou ráno ôsmeho januára si už bola na svete. Bez jediného zaplakania, s úsmevom na tvári. Naša Miška.

Si tu s nami osem rokov, ak nepočítam tých skoro 9 mesiacov predtým. A tých osem rokov je skvelých, hoci si nám prevrátila život naruby! Máme video, ako sme ťa prvýkrát doma nešikovne prebaľovali a prezliekali, ani sme pritom nedýchali…. no, keby si mohla, určite by si po prvých pätnástich minútach utiekla! Ale ty si to všetko vydržala. Ako prvorodené dieťa si sa doslova stala pokusným králikom svojich rodičov a všetky tvoje zvuky, pohyby, spánok, prijímanie potravy aj vylučovanie, to všetko bolo vystavené neustálemu skúmaniu, analýzam a v prípade najmenších pochybností okamžitým konzultáciám na internete či so skúsenejšími kamarátkami.

Za svoj osemročný život si toho už stihla zažiť celkom veľa. Nemala si ani tri roky a musela si zvládnuť byť dva dlhé mesiace bezo mňa, v láskavej starostlivosti babičiek, kým som ja ležala v pôrodnici a dúfala, že tvoji dvaja súrodenci sa narodia čo najneskôr a že budú zdraví. No a potom prišla invázia nie jedného ale rovno dvoch vreštiacich mimiňákov, na ktorú sa teoreticky nedalo úplne dobre pripraviť a ty si ich vôbec nemala rada. Teraz sa zasa tebe prevrátil svet naruby a všetko bolo úplne inak než predtým. Intenzívnych zážitkov bolo mnoho a ďalší v poradí sme ti pripravili, len čo si nastúpila do prvej triedy. Musela si odísť od všetkých svojich milovaných kamarátov, opustiť to známe prostredie a vydať sa s nami za životnou skúsenosťou do Singapuru. Namiesto do školy si rok chodila do škôlky, aby si sa naučila po anglicky. Zvládla si to s pochopením a s úsmevom na tvári, hoci to nebolo jednoduché. Teraz, vo svojich ôsmich rokoch si prváčka a druháčka zároveň. Ja obdivujem tú tvoju obrovskú silu a odhodlanosť, odvahu a to nadšenie, ktoré vieš okolo seba šíriť a tú obrovskú radosť, s ktorou sa do všetkého púšťaš. Toto si musím pripomínať aj vo chvíľach, keď sa mi nezdáš byť dosť dobrá. Keď riešim, že nerobíš veci podľa mojich predstáv, že po česky nečítaš ani náhodou rovnako dobre ako tvoji českí spolužiaci, že toto alebo tamto. Potom si  uvedomím, aká si strašne múdra, vyspelá a láskavá. S akou ľahkosťou zvládaš všetky tie zmeny a výzvy, ktoré zažívaš. Že neznesieš, keď niekto trpí a úplne automaticky pomáhaš slabším, či už sú to zvieratká alebo ľudia. Že ti záleží na ľuďoch a na ich pocitoch. Že máš pochopenie pre naše slabosti a zlyhania a vôbec ťa ani nenapadne súdiť nás, keď sa nám niečo nedarí, tak ako to veľmi často robíme my dospelí.

Ľudia sa domnievajú, že svoje deti musia učiť. Pri tebe mám čoraz častejšie pocit, že to ty si moja učiteľka. Spomínam si na všetky tie chvíle, kedy som sa ti za niečo ospravedlňovala a vysvetľovala a ty si mi len s chápavým úsmevom na tvári odpovedala: “Ja viem, mama. Nemusíš nič hovoriť.”

Neprestáva ma fascinovať, aká si úplne iná, než som bola ja, keď som bola dieťa. Vôbec nič zo seba v tebe nevidím, a preto ťa niekedy nedokážem pochopiť. Ty si rodený dobrodruh, na zážitky a stretnutia s novými ľuďmi sa vyslovene tešíš. Strach z neznáma zvládaš úplne sama, stačí ti dať čas, porozprávať sa, objať, a ty vlastne sama prídeš na to, že tie nové zážitky a skúsenosti stoja za to, aby si prekonala obavy. Neustále niečo vymýšľaš a tvoríš. Bez strachu lozíš do výšok, skúšaš nové športy, jazdíš na bláznivých kolotočoch. Miluješ sci-fi, bojové a strašidelné filmy, ktorým sa ja vyhýbam. Juraj v tebe našiel parťáka na Star Trek, Star Wars a im podobné, ktoré úplne hltáš a dokážeš o nich hodiny nadšene rozprávať. Zaujímaš sa o všetko okolo seba, všetko to vnímaš s otvorenými očami a otvoreným srdcom. Rozprávať sa s tebou je ako rozprávať sa s kamarátkou.

Si dospelá a moje malé dieťatko zároveň. Potrebuješ objímať, hladkať a pusinkovať, dostávať veľa lásky. Ukľudňovať, keď na oslave dostaneš balíček s rozlámanými cukríkmi a tebe sa kvôli tomu zrazu zrúti svet. Držať v náručí, keď po plaveckej súťaži vyčerpane vzlykáš, že strieborná medaila je hnusná a chceš radšej bronzovú. Nič sa nepýtať, keď plačeš a ja neviem prečo. Len tam byť s tebou.

Občas mi lezieš na nervy, priznávam. Hlavne keď tu lietaš naštvaná po byte, kričíš na všetkých a trieskaš dverami. Keď sa uprataná izba v priebehu nieľkoľkých minút premení na brloh plný výstrižkov, krabičiek, pasteliek, lega a rozhádzaného čistého aj špinavého oblečenia.  Sem tam si povzdychnem nad tým, že snáď nemáš ani jediný kus oblečenia, ktorý by nebol fľakatý, lebo tebe na týchto veciach proste nezáleží. A ja sa s tebou učím, že to vôbec nie je dôležité. Vlastne aj všetko toto mám na tebe strašne rada. Aj tie dredy, ktoré si starostlivo pestuješ na hlave, lebo si vždy češeš len vrchnú vrstvu vlasov.

Miška naša zlatá, si úplne skvelá presne taká, aká si. Ani jeden jediný moment z nášho spoločného života by som nezmenila, ani jeden jediný vlások na hlave a ani jeden dred :).

Toto sú tretie narodeniny, ktoré si oslávila mimo domov. Tie vlaňajšie si niekoľkokrát oplakala, lebo si mala narodeniny tesne potom, čo sme sa sem presťahovali, takmer nikoho sme tu nepoznali a nemala si poriadnu oslavu. Za ten rok si si našla kamarátov, ktorí ťa majú radi a ktorí tvoj veľký deň tentokrát s radosťou prišli osláviť s tebou. A ja viem, že hoci tiekli aj slzičky, tak si si tú svoju párty naozaj užila!