S Jurajom sme sa zhodli na tom, že si každý zaslúžime pár dní odpočinku bez rodiny. On si svoje voľno vybral pred Vianocami a ja som nelenila a rezervovala som si letenku hneď na január, aby náhodou môj nárok na výlet neupadol do zabudnutia :).
“Mama nedostala na Vianoce od Ježiška žiadny darček. Len od ocka dostala výlet bez nás,” konštatoval Vilko. Na pár dní bez nich som sa tešila, ale zároveň vo mne hlodali pochybnosti a trochu aj strach. Čo keď to nezvládnem ? Aj keď neviem, čo presne. Čo keď sa niečo stane? Čo keď zistím, že neviem byť sama? A ešte zopár ďalších čo keď…
Rozhodla som sa svoju dovolenku stráviť v Siem Reap v Kambodži. Siem Reap je základňou pre spoznávanie komplexu chrámov Angkor. Ten najznámejší z nich a najrozsiahlejší náboženský komplex na svete, Angkor Wat, mnohí považujú za jeden z novodobých divov sveta, hoci sa na žiadny zoznam nedostal. Bez ohľadu na to, či na nejakom zozname je, alebo nie je, Angkor Wat je jednou z najpozoruhodnejších pamiatok v juhovýchodnej Ázii. Postavili ho v 12. storočí uprostred džungle ako kráľovský chrám a zároveň hlavné mesto.
Môj výlet začal tým, že som mala očakávania a vždy, keď mám očakávania, bývam sklamaná. Po prílete som si chcela na letisku vybrať z bankomatu peniaze, objednať taxík a dopraviť sa čo najskôr do hotela. Na moje prekvapenie mi bankomat ukazoval len čiastky v USD. Ja som to vôbec nepochopila a tvrdošijne zadávala, že chcem vybrať 800 000, slovom osemstotisíc. Rielov, nie dolárov. Veľmi ma udivilo, že moja transakcia bola zamietnutá. Asi by ma prekvapilo ešte viac, keby nebola a dostala som požadovanú čiastku v dolároch :D. Až na druhý pokus mi došlo, že v Kambodži si miestnu menu z bankomatu skrátka nevyberiem. Vybrala som teda doláre, postavila sa k okienku zmenárne. Potom som si cez aplikáciu objednala tuk-tuk, ktorý nechodil a nechodil a mladík z miestnej taxislužby ma upozornil, že táto aplikácia a Grab (to je ázijská varianta Uberu) nie sú legálne. Keďže tuk-tuk objednaný nelegálne sa aj tak nedostavil, objednala som si celkom legálny odvoz od firmy, ktorá mala pod palcom všetku prepravu z letiska. Pätnásť minút v rozheganom tuk-tuku ma vyšlo na viac než odvoz fungl novým taxíkom v Singapure. Ďalší šok na mňa čakal, keď sme sa ešte ani len nevymotali z letiska a šofér zastal na kraji cesty, strčil mi do ruky mapu chrámov a začal ma vehementne presviedčať, že bez jeho odvozu do chrámov za super cenu neprežijem. Nič lepšieho nenájdem. Musíme sa dohodnúť tu a teraz. Takto za tú krátku cestu zastavil ešte dvakrát a vo mne to začínalo vrieť. Nebála som sa. Bola som naštvaná, že bieleho turistu tu berú len ako dokorán otvorenú peňaženku, ešte k tomu úplne sprostú. Treba ho hlavne ozbíjať hneď, ako vylezie z lietadla, lebo potom by sa už nemusel tak ľahko dať. Na tretíkrát už som mladíka zvýšeným hlasom upozornila, že fakt nemám záujem a nech ma hlavne urýchlene zavezie, kam má. V hoteli a pri večernej prechádzke po meste som zistila, že meniť doláre bola chyba. Miestnu menu nikto nechce. Vlastne chce, ale jedine prerátanú veľmi výhodným kurzom z dolára. Tak som sa ponevierala po meste a v duchu nadávala, načo som sa sem vôbec trepala. Do blbého Siem Reap. Vtom som začula slovenčinu a zbystrila som. Dvaja chlapi – jeden obor a jeden drobný starček, ktorým sa hlasno prihovárali iní okoloidúci Slováci. Ukázalo sa, že valibuk je zo Zvolena a drobný starček je jeho svokor, Kambodžan. Asi jediný Kambodžan žijúci na Slovensku a rozprávajúci krásnou plynulou slovenčinou. Ako bývalá Blaváčka som tam dokonca začula aj bratislavský prízvuk :D. Toto by som nevymyslela, ani keby som chcela! No, ak mi mali páni zlepšiť náladu, rozhodne sa im to podarilo. Navyše sa mi neskoro večer podarilo zohnať spolucestujúceho na objavovanie chrámov, presne tak, ako som chcela. Na druhý deň sme s Holanďanom Johnom o pol piatej ráno, doružova vyspatí, vyrazili obdivovať chrámový komplex Angkor.
Svitá… 
… aj na druhom brehu
Sprievodca nám povedal, že svitanie je rozhodne najkrajšie pri Angkor Wat. Tak sme sa tam krátko po piatej ráno v čiernočiernej tme postavili na breh jazera a vyše hodiny sme prešľapovali na mieste, kým sme aspoň čosi uvideli. Videli sme, že máme celkom lukratívne fleky asi v treťom rade a za nami sa tlačili stovky ľudí skoro ako na koncerte Rolling Stones v Prahe. Sprievodca bol krásne naučený všetky letopočty a mená kráľov, ktoré by som ani na dvanásty pokus nezvládla zopakovať. Zhodli sme sa s Johnom na tom, že sa nechceme utápať v detailoch a stačí nám stručný historický prehľad. Sprievodca na našu opakovanú žiadosť, aby nám teda hovoril skôr všeobecné informácie zasadené do historického kontextu, vôbec nereagoval. Myslím, že nepochopil, čo chceme a ďalej si štebotal čo “jeho kráľ” taký a onaký dokázal a kedy presne sa to stalo. Osvedčil sa však v plánovaní návštev jednotlivých chrámov tak, aby sme sa vyhli obrovským davom všadeprítomných hulákajúcich čínskych turistov. Ja aj John sme napriek jedinečnému zážitku a dychberúcim pamiatkam mali za ten jeden deň zmiešané pocity. Výlet bol úžasný, ale zároveň sme tam cítili tú snahu zarobiť na nás čo najviac a čo najrýchlejšie úplne všade, kam sme sa pohli.
Pôvodne som myslela, že využijem svoj čas na maximum a za tie ďalšie dva dni sa odveziem ešte pozrieť na plávajúce dediny na najväčšom sladkovodnom jazere Tonle Sap, doprajem si adrenalín v ziplinovom parku, ktorý bol našťastie beznádejne vypredaný, pochodím zopár múzeí, a k tomu budem chodiť na jógu do neďalekého retreatu. Program som nakoniec okresala len na jógu a ďalšiu poldňovú návštevu chrámov a nič lepšieho som nemohla urobiť!
Ďalší deň som začala pred šiestou. Vybrala som sa totiž na rannú jógu do Blue Indigo Yoga Retreat. Je to miesto, kde sa dá aj ubytovať a podľa chuti a nálady absolvovať až päť hodín jógy a meditácií denne. Celé to miesto má komunitného ducha, uvoľnenú atmosféru a ja som sa tam od prvého momentu cítila ako doma. Nikto nič neriešil, na nič sa nevypytoval a nový deň som začala v spoločnosti charizmatického indického jogína a niekoľkých ďalších ranostajov. Na raňajky som objavila túto parádnu kaviareň vo vedľajšej ulici a dve hodiny do ďalšieho cvičenia som si pochutnávala na výbornom jedle, popíjala kávu a čítala skvelú knihu, od ktorej som sa nevedela odtrhnúť. O desiatej začínala prednáška a meditácia a potom ďalšia hodina jógy. Musím povedať, že za ten poldeň som sa neskutočne skľudnila a z pôvodne zmiešaných pocitov, miernej podráždenosti a naštvanosti som sa prehupla do uvoľnenia, skoro až do eufórie. Retreat mi svojím prístupom a atmosférou strašne pripomenul našu skvelú komunitnú záhradku Meduňku na Žižkove, kde sú tiež všetci okoloidúci, známi aj neznámi, srdečne vítaní. Zoznámila som sa tu s príjemnou českou lektorkou jógy Martinou a ďalšími fajn ľuďmi. A pri platení som šokovane zistila, že som dostala niečo zdarma – prvá ranná hodina je bezplatná úplne pre všetkých. To ma dojalo!
Popoludní som si dala masáž a potulovala som sa po meste. Len tak som chodila, dívala sa okolo seba, zašla som do chrámu a potom som už len sedela na lavičke kúsok opodiaľ a sledovala, čo sa okolo mňa deje. Toto som si zapísala do poznámok, aby mi tie dojmy nevyfučali z hlavy: “Je tesne pred zotmením a sedím na lavičke pred chrámom s knihou v ruke a pozorujem život okolo seba. Do chrámu prúdi čoraz viac sviatočne oblečených rodín a prinášajú obety – tyčinky a kvety, ozýva sa odtiaľ hudba a monotónny spev mníchov, žehnajúcich tým, ktorí si po požehnanie prišli. Z druhej strany parku počujem disko hudbu, na ktorú tam dve veľké skupiny ľudí cvičia aerobic. Na lavičke oproti mne sedia dvaja starší policajti a fajčia. Okolo pravidelne prebehne športovo oblečená mladá maminka v doprovode troch malých poskakujúcich dievčatiek. Už niekoľkokrát okolo mňa zakrúžil postihnutý pán, ktorému som dala v chráme peniaze. Len mi máva, že vie, že mu viac nedám.” Ani sa mi odchádzať nechcelo, krásne mi tam na tej lavičke bolo…
Keďže som ranostaj, aj v nedeľu som sa hecla a o pol siedmej ráno už som cvičila jógu a hneď po nej raňajkovala v rovnakej kaviarni ako deň predtým. Zišli sa tam skoro v rovnakej zostave ako v sobotu :). Cestou späť do retreatu na meditáciu som začula spev z neďalekej nízkej budovy označenej krížom, tak mi zvedavosť nedala a musela som sa ísť podívať, čo sa tam deje. Nenápadne som sa pristavila pri dverách, aby som nerušila. Vnútri bola hŕstka ľudí, tak zo dvadsať, všetci spievali a vlnili sa v rytme hudby. Výzdobu interiéru tvoril jeden obrovský plagát s tématikou betlehemu a vianočný stromček. Niekoľko stareniek ma zbadalo, vymenili si zopár pohľadov a jedna z nich už ma aj ťahala za ruku donútra. Moc sa mi tam nechcelo ísť, ale mala som dojem, že im záleží na tom, aby som s nimi chvíľu pobudla. Z youtube púšťali piesne, ktorých textom som nerozumela a melódie som z našich katolíckych bohoslužieb nepoznala. Mikrofón si odovzdávali traja chlapi – predspevovali a kázali. Chvíľu som postála, prispela do kasičky a odišla. Odprevádzali ma slová vyrieknuté láskavým tónom a úsmevy ľudí. Aj v Malajzii sme sa stretli s miestnymi, ktorí konvertovali a stali sa z nich veľmi silno veriaci kresťania. Cítim, že veria úplne inak než my, že v tej ich viere je obrovská odovzdanosť, pokora a dôvera v Boha. Ale hodnotím to len na základe svojich skúseností z povinnej kostolnej dochádzky, ktorú sme absolvovali každé prázdniny u babičky. Tam sa do kostola bez debaty chodiť muselo, lebo nedeľa bez rannej omše by sa snáď ani nerátala.
Môj popoludňajší výlet do chrámov bol uvoľnený. Nechala som sa tam odviezť, ležérnym tempom som si prešla štyri chrámy, pozrela som si, čo ma zaujímalo, užívala som si zapadajúce slnko a ustupujúcu horúčavu, nikam som sa nenaháňala, nič som neštudovala a nepočúvala som žiadny výklad.
V pondelok pred odchodom som ešte strávila poldeň v retreate, naraňajkovala sa v “mojej” super kaviarni a pobrala som sa na cestu domov.
Svojich pár dní dovolenky som si nakoniec veľmi užila. Ani sa mi odchádzať nechcelo. Dovolila som si nemať naplánovaný program do poslednej minúty a nenaháňať zážitky a nesnažiť sa zo svojho pobytu vytrieskať nejaké merateľné maximum. Paradoxne najsilnejšie dojmy si odnášam z tých chvíľ, keď som nič neriešila a len som tam bola. Navyše som mala skvelú spoločníčku. Seba.
Ak mám byť úprimná, vôbec neviem, či by som Kambodžu ako turistickú destináciu odporúčala. Mala som za tých pár dní niekoľko zážitkov, ktoré mohli byť veľmi nepríjemné, len som sa na ne už dokázala dívať s väčším nadhľadom, než tomu bolo ten prvý deň.
Kambodža je miesto, kde cestovný ruch zažíva obrovský boom. To je na jednej strane dobre, na druhej pobyt tým stráca svoje čaro a ste len maličkou časťou obrovitánskej masy. Na juhu Kambodže by mali byť úžasné panenské pláže s bielym pieskom, zatiaľ ešte nepoznačené masovým turizmom. Donedávna ešte boli. Mnohí tvrdia, že sa to tam z týždňa na týždeň mení na nepoznanie – rastú tam ako huby po daždi kasína a hotelové paneláky priamo na pláži. To všetko v réžii bohatých a vplyvných čínskych investorov. Takže ak máte Kambodžu na svojom cestovateľskom zozname, choďte tam radšej čím skôr, lebo o pár rokov to môže byť už celkom iný zážitok.
Kambodžania sú milí, priateľskí a bezprostrední. Nakoniec sú takí aj tí, čo za vami otravne behajú a neustále vám vnucujú nejaké magnetky, mištičky, šatky, či gate so sloníkovými vzormi, ktoré ako uniformu nosia všetci turisti. Len si robia svoju prácu a snažia sa najlepšie ako vedia uživiť svoje rodiny. Pre nás zo západného sveta je nepredstaviteľné žiť zo dňa na deň, nemať na to odviezť dieťa k doktorovi, keď ochorie, nemať zdravotné poistenie. A nemať plno ďalších vecí, ktoré sú pre nás úplnou samozrejmosťou. Mne asi najviac vadilo to, čo to so mnou robilo. To, že som si nevedela stanoviť svoje hranice. Videla som len to ustavičné dobiedzanie a brala som si ho osobne. Vlastne som to vnímala aj ako výčitku, že ja mám všetko a mala by som im z toho niečo dať. Každému z nich. A ja som im dala, veľmi rada. Ale nemohla som dať všetkým. Akonáhle som si v hlave urovnala, že ja nie som zodpovedná za ich životy a oni mi nerobia výčitky, hneď mi tam bolo lepšie.
Za zmienku rozhodne stojí aj jedlo. Všetko, čo som ochutnala, bolo vynikajúce. Prvý večer môj stav mysle dokonale vystihoval pokrm zvaný amok, rybie kari s množstvom zeleniny a byliniek, ktorý veľmi príjemne, mierne pikantne, prekvapil! Okrem toho som vyskúšala jednu z variánt lok lak, hovädzieho s akousi omáčkou ochutenou čiernym korením, a zopár jedál, ktoré mi poradili a ktorých názvy si nepamätám. Kmérske jedlo mi najviac pripomínalo thajskú kuchyňu, len je oveľa jemnejšie, používajú menej čili, menej korenia a viac byliniek. Hovoria, že ich kuchyňa je ovplyvnená aj vietnamskou a indickou kuchyňou. Všetky pokrmy vedeli uvariť aj vo vegetariánskej verzii s tofu alebo len so zeleninou. Reštaurácie a bistrá som si vyberala náhodne podľa hodnotení na google mapách a všade varili skvele, ľudia boli príjemní a ochotní. Najvtipnejší zážitok mám z nedeľného obeda z rodinného bistra, kde som bola aj deň predtým. Okrem troch nahých detí domáceho tam práve nikto nebol. Prišiel ma obslúžiť pán, ktorý nerozumel, keď som si pýtala niečo, čo nemali na jedálnom lístku. Vzápätí poslal manželku, ale ani tá nepochopila, čo chcem. Na tretí pokus prišiel môj známy z predchádzajúceho dňa, ktorý práve vyliezol zo sprchy a s úsmevom od ucha k uchu si objednávku písal len v osuške omotanej okolo bedier :D.