Tú jeho tvár prezentovanú médiami možno mnohí poznáte a niektorí ste ju aj zažili na vlastnej koži. Singapur je krásny a zároveň bezpečný. Je známy aj vďaka dokonale nalešteným mrakodrapom rôznych tvarov v centre, hotelu Marina Bay Sands s bazénom na streche, s dokonalým výhľadom široko ďaleko, impozantným kovovým stromom v Gardens by the Bay a krásnym svetelným show po zotmení. Singapur, to je aj nakupovanie od výmyslu sveta na Orchard Road a v priľahlom okolí. Lanovka na ostrov konzumu Sentosa. Rodinná zábava a adrenalín v Universal Studios. Štyri rôzne ZOO parky. Ochutnávka ázijských chutí, vôní, kultúr a tradícií v čínskej, indickej či arabskej štvrti. Romantické prechádzky po zotmení na Clarke Quai. A to som vymenovala len malú časť toho, čo Singapur svojim návštevníkom môže ponúknuť.
Naše deti v poslednej dobe odmietajú chodiť do mesta. Nechce sa im túlať sa s nami po rozhorúčených uliciach medzi davmi ľudí, odmietajú len tak nasávať atmosféru a vysedávať po kaviarňach a reštauráciách ich rozhodne neuspokojuje. Momentálne ich nebavia ani herničky, dielničky, knižnice, múzeá, zoologické, vystúpenia či koncerty. Zdá sa, že vzdelávania, poznávania, ochutnávania a vychutnávania máme všetci dočasne plné zuby. Cyklovýlety sú občas fajn, ale cez víkend väčšinou nie sme schopní ani ochotní vyraziť kamkoľvek tak skoro ráno, aby sme aspoň jednu cestu absolvovali predtým, než začne nemilosrdne pražiť slnko. Taktiež sa nemôžeme vybrať príliš ďaleko, lebo všetky deti ešte nie sú zdatní cyklisti a frustrovaní a ufňukaní výletníci sú extra nepríjemní spoločníci. Turistika tu nehrozí, ak nepočítam prechádzky po starostlivo vybudovaných chodníčkoch rezervácií, ktoré cez víkendy aj tak praskajú vo švíkoch.
Nemáme tu také to, čo poznáme z domu, že sa v piatok rozhodneme, že vyrazíme niekam za Prahu na výlet, zbalíme sa a vypadneme na chatu, do penziónu v horách, k niektorej z babičiek či k iným príbuzným, ku kamarátom na chalupu. A hrozne nám to chýba. Singapurčania radi dovolenkujú v Singapure. Lebo je to tu na rozdiel od mnohých okolitých krajín čisté, krásne a bezpečné. Takáto dovolenka sa nevolá “vacation” ale príznačne “staycation”. Objednajú si drahý hotel na Sentose, deti šupnú do detského kútika a užívajú si masáže, drinky a pohodu. Prípadne vyrazia na kraj mesta, kde si prenajmú chatku a gril v niektorom z rezortov a oddychujú v blízkosti mora a parku, relatívne ďaleko od ruchu veľkomesta. Mnohí chodia na víkendy stanovať do parkov. Celé rodiny a obrovské partie sa cez víkend schádzajú pri verejných griloch v parkoch, kde do noci opekajú a zabávajú sa. My bývame na okraji mesta, kúsok od parku, mora a niekoľkých rezortov – práve tam, kam ľudia s obľubou chodia dovolenkovať na svoje “staycation”, takže cez školské prázdniny a víkendy to tu poriadne žije a rozvoniava a v parku je vo dne v noci tlačenica.
Nie je to tak dávno, čo som bola s Miškou a skautkami na stanovačke v jednom parku. Napriek tomu, že sme stanovali snáď na najhoršom možnom mieste z celého Singapuru, a to priamo na trase vznášajúcich sa lietadiel z letiska Changi, ktorých motory nám v párminútových intervaloch burácali priamo nad hlavami, to bolo fajn. Stručne zhrnuté: deti sa hrali, opekali sme párky a marshmallows v americkom štýle, podaktoré dievčatká zažili svoj prvý ozajstný kontakt s prírodou a prvýkrát cikali do trávy pri strome :D. Skrátka a dobre, na singapurské pomery úžasné dobrodružstvo. S Miškou sme sa po prebdenej noci dopotácali domov zničené ako po fláme a ja som náš výlet dospávala ďalšie tri dni.
Tí, ktorí ma poznáte viete, že fajnovka ani náhodou nie som, ale stanovačky úplne nevyhľadávam. S Jurajom vlastníme trojmiestny stan, samonafukovacie karimatky a spacáky, ktoré sme si nadšene kúpili po našej neplánovanej stanovačke v Toskánsku pred mnohými rokmi. Nejakú dobu (dosť dlho!) ležali v pivnici nedotknuté a vytiahli sme ich až celkom nedávno, keď sme sa raz vybrali na víkendovú stanovačku do preplneného kempu Sedmihorky pri Prahe. Spali sme v dvoch stanoch, zo všetkých strán obkľúčení stanmi a autami, počuli sme každé slovo rozhovoru či chrápanie všetkých navôkol. Jediný zážitok, ktorý mi dokonale utkvel v pamäti, je skoré ráno, vonku bolo ešte šero, vlhko a celkom zima a Vilko ma zobudil, že potrebuje cikať. Namiesto toho, aby som ho nechala vycikať sa meter od stanu, som ho rozospatého vliekla na záchod, kde netrafil tam, kam mal a ocikal si komplet všetky vrstvy oblečenia až do ponožiek. Takže takáto ja som kemperka :D.
Keď som rodine predostrela možnosť, že si kúpime stan a občas zájdeme na stanovačku do parku, deťom sa pri predstave dobrodružstva okamžite rozžiarili očká od nadšenia. Len Juraj tento môj nápad radšej nijako nekomentoval a čakal, čo z toho bude. Ja som teda nelenila, obstarala stan a minulú sobotu sme sa vybrali na našu prvú stanovačku do parku za domom. Pobrali sme nevyhnutné veci – veľký skladací matrac pre deti, podložky na jógu namiesto karimatiek pre rodičov, deky, za tašku plyšákov a vankúšikov, baterky, spoločenské hry a občerstvenie na piknik a vyrazili sme za dobrodružstvom. O necelú polhodinu už sme za výdatnej pomoci detí rozkladali náš novotou voňajúci stan v strategickej blízkosti verejného záchoda číslo A2, len pár krokov od mora a od stromu, v ktorom práve hniezdia zobákorožce. Deťom nič viac netrebalo. Pol dňa sa nadšene hrali najprv v stane a potom na pláži a skôr, než som stihla pripraviť krásny piknik hodný photoshootingu, pojedli všetko jedlo. O pol deviatej, po niekoľkých partičkách Čierneho Petra a rozprávaní strašidelných príbehov inšpirovaných epizódou z obľúbených Teen Titans Go!, všetci aj s Jurajom zaspali. A ja som mala večer pre seba. Len tak som sedela, počúvala hudbu od okolitých grilov a pozorovala ľudí. Aj som chvíľu rozmýšľala, či sa nemám k niektorej partii pridať alebo zájsť sama niekam na pivo. Na rozdiel od tej predchádzajúcej stanovačky som sa celkom vyspala. Ak nepočítam občasný kopanec do rôznych častí tela od troch spiacich detí, budili ma príjemnejšie zvuky než naposledy – ľudská vrava v rozumných decibeloch, škriekajúce volavky a šumenie mora a paliem nad hlavami. Spokojné deti ráno vyhlásili, že to bola hrozná nuda a najbližšie stanujeme až o dvadsať mesiacov. Priznávam, že som občas bola podráždená až neznesiteľná, ale táto stanovačka v parku nás príjemne vytrhla z rutiny nášho stereotypne sterilného veľkomestského života.
Nikdy sme nesledovali hniezdenie vtákov, až tu. Zobákorožec je vták, ktorý vyzerá podobne ako tukan a úplne ma fascinuje. Vyzerá, že ho ten obrovský zobák musí prevážiť. Ale nie. Lietajú elegantne, potichu, často vám nebadane preletia len pár centimetrov nad hlavou a pristanú na neďalekom strome. Deti s Jurajom nedávno objavili strom (ten, pri ktorom sme stanovali a pri ktorom neustále postávajú skupinky fotografov), v dutine ktorého jedna ich rodinka práve hniezdi. Samička sedí vnútri a hniezdo je zamurované tak, že zostane len malá škárka, ktorou jej samček podáva potravu. Myslela som si, že hniezdo zatvára samček, ale dočítala som sa, že to samotná samička sa znútra zamuruje zmesou hliny, slín a výkalov. Dokonca vraj zhodí perie a počas hniezdenia je tak úplne závislá na starostlivom samčekovi. Hniezdenie okrem fotografov sledujú aj správcovia parkov a keby sa stalo, že sa samček niekoľko dní neukáže, hniezdo otvoria, aby samičku s mláďatami zachránili. Zaujímavé, čo poviete?
Odkedy chodí Miška do školy, odohráva sa časť nášho života práve v parku. Od pondelka do piatku tade chodíme na bicykli do školy a ranná cesta nám prináša plno zážitkov a príjemných pocitov. Stretávame neznáme aj známe tváre – napríklad spoteného suseda po rannej prechádzke či dedka v kockovaných trenkách, ktorý zakaždým nosí dáždnik zamotaný v igelitke, na ňom má pripnutý reproduktor a počúva niečo, čo znie ako čínske rozhlasové hry. Niekoľko skupiniek starkých na tom istom mieste pravidelne cvičí taichi, míňame plno bežcov, chodcov, cyklistov. Pri troche šťastia zazrieme v riečke plávať vydry či varana, po stromoch sa naháňajú veverice. Cesta na sídlisko, kde je škola, vedie okolo radových rodinných domov na brehu riečky zvanej Api Api. Tu to majú pod palcom kohúty, ktoré si tam spokojne nažívajú s niekoľkými kŕdľami sliepok a kuriatok. Celé dni kikiríkajú ako diví a prechádzajú sa po sídlisku, ako sa im zapáči. Aj som si hovorila, že by stálo za to pohľadať hniezda, že by sme si zabezpečili pravidelný prísun vajíčok v bio kvalite, len ma tuším predbehli varani. Cestou máme väčšinou dosť času porozprávať sa a užiť si ráno.
Cestou naspäť si prejdem na bicykli celý park a vraciam sa chodníkom vedúcim pozdĺž mora. Stíham to akurát, kým vypukne horúčava. Sem tam (nie moc často) si popri Miške do školy zabehám. Vtedy sa na mňa usmievajú ešte viac než obvykle. Je možné, že je to preto, že moja tvár dokonale ladí s prepoteným purpurovým tričkom, ktoré nosím na behanie…
Či je ráno, či je večer, u nás na kraji mesta sa dopravná špička prejavuje maximálne preplneným autobusom. O pár zastávok ďalej je to už úplne iné – to sa len pridáte do valiaceho sa davu a necháte sa ním unášať.
Myslím, že takýto Singapur nepoznajú ani mnohí miestni. A nám sa práve táto jeho tvár momentálne páči zo všetkých najviac, aj keď dúfam, že čoskoro opäť vyrazíme do ulíc.
P.S.: Tento článok som mala dopísaný a splnilo sa mi prianie, že by som rada niečo nového zažila. Tak o ňom napíšem. Vyrazili sme na swingers (hovorí Vilko), rozumej na basketbalový zápas Singapore Slingers (to je ten swingers) proti indonézskym CLS Knights. Miška s Vilkom chodia na basketbal a všetky deti dostali lístky na dnešný zápas ázijskej ligy. Pôvodne som myslela, že tam nechám Juraja s deťmi a ja si utečiem čítať do parku, ale nakoniec som bola rada, že som šla s nimi! Zažila som svoj prvý basketbalový zápas v živote a bol super! Mám úplne vykričané hlasivky! Jediná Vikinka celý zápas znudene driemala a z letargie ju vždy na chvíľu vytrhli len tančeky roztlieskávačiek :D.
Za väčšinu fotiek v tomto príspevku vďačím našej susedke Edit a použila som ich s jej láskavým zvolením.