Filipíny, to je 7 641 ostrovov. Možností, kde dovolenkovať je toľko, že by bol hriech zostať len na jednom mieste. A presúvať sa z miesta na miesto môže dať dosť zabrať. Časové odhady z Google máp totiž na Filipínach neplatia ani náhodou. Presvedčili sme sa o tom nedávno na vlastnej koži.
Už sme dlho nikde neboli a na dovolenku v prírode a pri mori sme sa všetci strašne tešili. Zo stoviek možností, ktoré Filipíny ponúkajú, sme si vybrali ostrov Bohol a s ním mostom spojený menší ostrov Panglao. Podľa cestovateľov s deťmi, dobrodruhov aj potápačov by to ešte stále mal byť raj na zemi, ktorý ponúka panenskú prírodu, čisté pláže a priezračné more plné farebného života. A na mape aj celkom krátke vzdialenosti.
Kedy už tam budeme?
Najčastejšie cestujeme punkovo – zhruba vieme, kam chceme ísť a orientačne máme (presnejšie ja mám) prehľad o ubytovaní v každej lokalite, ale pred cestou rezervujeme len prvých pár nocľahov. Cesta na farmu Pánu Bohu za chrbtom kdesi uprostred ostrova Bohol, kde sme našu dovolenku začínali, bola celkom dlhá. Pridlhá. Ráno sme rozospatí odchádzali po šiestej z domu a na miesto určenia sme dorazili chvíľu pred večerou. Medzitým sme pobývali na letisku v Singapure, štyri hodiny v lietadle, vyše hodiny sme stáli v zápche v taxíku na ceste z letiska do prístavu, čo znamenalo, že sme zmeškali trajekt, na ďalší sme si počkali hodinu a pol, po hodinovej plavbe nás čakala len necelá hodinka filipínskeho času v aute, v skutočnosti však vyše hodiny a pol…
Na farmu sme dorazili za tmy. Vlastnia ju súrodenci – šesťdesiatnička Lornie a jej mladší brat Ren, ktorí ju len nedávno začali ponúkať cez airbnb. Ren je ten podnikavejší, časť roka pracuje na luxusných jachtách a na farme má na starosti PR a styk so zákazníkmi. Lornie je správkyňa nehnuteľnosti a manažér cateringu a cleaningu. Nechali sme sa sem nalákať na kľud, farmu plnú zvierat, po ktorej sme sa mohli voľne pohybovať a ochotu a ústretovosť majiteľov. A dobre sme urobili. Pár hodín pred nami sem dorazila rodinka, ktorá dala načas zbohom korporátu a vybrala sa s dvoma deťmi na pol roka cestovať po svete. On Španiel Kian, ona Kazaška Nuria, obaja skoro dva metre vysokí. On sympatický cholerik, ona krásna, otvorená a k tomu príjemná spoločníčka. Deti sa o pár minút skamarátili a od tej chvíle prevzali velenie nad farmou do vlastných rúk! Našťastie okrem nás nemali iných hostí, ktorým by sa nemuselo páčiť skoré vstávanie, vrešťanie, doťahovanie a nonstop dupot.
Divadelné predstavenie 
Deň podľa detí…
Prvý deň
O programe rozhodovali deti a to takmer vždy znamená, že zostávame doma. Našťastie doma tentokrát znamenalo väčší priestor ako byt s rozlohou 90m2. Deň sme strávili potulkami na farme, kŕmením zvierat a bojovkou, kto chytí sliepku. Ani jedno mestské dieťa sliepku nechytilo, a to napriek tomu, že všetci účastníci mali veľmi prešpekulovanú taktiku! Najprv naháňali každý za seba, neskôr sa snažili sliepky obkľúčiť. Nepomohlo. Tak radšej spoločne kŕmili zajačikov, maznali sa s nimi, malým prasiatkam dávali zbytky ovocia a zeleniny, naháňali pasúce sa ovce a kozy, ponevierali sa kade tade a hrali sa.
Na mňa už bolo popoludní toho relaxu priveľa, tak som nám zorganizovala malú podvečernú prechádzku na neďalekú vyhliadku. Ren nás polhodinu viezol autom po rozbitých cestách lemovaných pasúcimi sa, alebo v mlákach sa váľajúcimi, vodnými byvolmi a voľne pobehujúcimi prasatami a hydinou. Taktiež voľne pobehujúcimi ľuďmi, ktorí sa nikdy neunúvali rozhliadať sa, len vždy vbehli do cesty, spoliehajúc sa na pozornosť a dobré reflexy vodičov. Prechádzka stála za to – kochali sme sa tichom, zeleňou a farbami.
Západ slnka kdesi na vidieku. No filter.
Druhý deň
Začal daždivo a my sme napriek tomu mali plánov hneď niekoľko. Začali sme návštevou miestnej hitovky Danao Adventure Parku, vzdialeného necelú polhodinku od farmy. Dorazili sme o desiatej dopoludnia v celkovom počte štyria dospelí, päť detí, jedno auto a jedna motorka. Keďže mierne popŕchalo, adrenalín na lanovej dráhe (zipline) sme si chceli nechať na neskôr a dopoludnie sme chceli stráviť vo väčšom kľude. V ponuke boli dve možnosti. Lezenie po koreňoch stromov alebo kajakovanie. Dvojica zamestnancov recepcie nás prekvapila svojou ústretovosťou a hneď nám oznámila, že od dvanástej majú hodinu obedovú prestávku a dovtedy určite nič nestihneme. Vzápätí od nás chceli vybrať vstupné do areálu, ale nie a nie sa dopočítať, za koľko to bude. Zadanie nebolo vôbec jednoduché a dve hlavy a jedna kalkulačka to ani za pätnásť minút nezvládli. Vstup za osobu = 40 pesos, motorka za 15 a auto za 20. Dvaja nerváci sme to po štvrťhodine čakania nevydržali a spočítali sme to za nich. Bez kalkulačky. Aj koľko majú každému vydať. A po zaplatení sme dotyčným zamestnancom pripravili zopár zapeklitých chvíľ, keď sme sa dožadovali poskytnutia nejakých, hocijakých, služieb.
Zhodli sme sa na tom, že lezenie po koreňoch stromov do pár metrovej výšky môže baviť maximálne vekovú kategóriu <9. Asi by ich to aj bavilo, keby mali aspoň jeden detský podsedák. Lenže hľadaj detské podsedáky na atrakcii pre deti. Zbytočne! A z bezpečnostných dôvodov (lebo na Filipínach si na bezpečnosť vyslovene potrpia!) nie je lezenie bez podsedákov povolené. No problem. Pôjdeme teda na hodinku na kajaky. Po niekoľkých nervóznych telefonátoch dotyčných zamestnancov nejakým iným zamestnancom sme sa dozvedeli, že to nepôjde. Adventure park totiž disponuje presne troma jednomiestnymi kajakmi, ktoré boli na celé dopoludnie objednané. So skupinou v celkovom počte deväť návštevníkov v tejto turisticky prefláknutej destinácii zjavne nikto nepočítal.
Nezostávalo nám teda nič iného, než sa ísť pozrieť, či je šanca, že prežijeme zipline. Ren, ktorý za nás očakával tučnú províziu, nás celkom nezištne nabádal, aby sme odhodili strach a zažili nefalšované dobrodružstvo. On by do toho ani náhodou nešiel, ale my to určite zvládneme. Úplne úprimne povedané, keď som videla tú priepasť, nad ktorou by sme sa mali prevážať a bezpečnostné prvky jednotlivých atrakcií, spadlo mi srdce od strachu až do gatí a rozhodla som sa, že ja svoj život rozhodne riskovať nebudem. Tak sme tam nerozhodne postávali a dumali, až kým neprišla skupinka asi desiatich rozjarených taiwanských mladíkov s kamerami v rukách, jeden za druhým naskákali do pripravených úväzov a všetci jazdu prežili. Miške a Vilkovi viac netrebalo. Obaja sa rozhodli, že do tohto rozhodne idú! Našťastie pre mňa, s ockom. Ocko s Vilkom sa vydali na svoju jazdu a s blížiacou sa obedovou prestávkou na mňa zriadenec čoraz častejšie žmurkal, že čas sa kráti a Juraj to pred obedom ani náhodou dvakrát neotočí. Ja som teda podľahla nátlaku a s Miškou som sa na jazdu sugestívne nazvanú “suislide” vybrala ja. Super to bolo! Pomalá jazda, krásny výhľad a taká hĺbka, že keby sme tam spadli, tak by to hádam ani nebolelo :D.
Danao Adventure Park hodnotia turisti ako úžasný zážitok. Ak by som sa pousmiala nad tým, že veľká časť atrakcií je nedostupná a zažmúrila som oči nad bezpečnosťou a prístupom zamestnancov, dávam tejto atrakcii na rozdiel od ostatných maximálne za tri. A to radšej nepíšem, ako tam vyzerajú záchody. To fakt nechcete vedieť. Našťastie sme tam chodili len na jednotku. A chlapci do kríkov.
Časti partie adrenalín stačil a pobrala sa naspäť na farmu, ale naša família vyrazila v sprievode Rena na obed do jedálne v mestečku Baclayon a na známe Chocolate Hills. Jedáleň milo prekvapila, aj keď vegetarián by si tam dal maximálne suchú ryžu s vodou. Dominovala bravčovina na rôzne spôsoby, vyprážané kurence a minimum zeleniny a v pekárni výrobky obalené v niekoľkých vrstvách cukru. My sme si užili svojich pár minút slávy, lebo si nás chodili obzerať všetci naokolo – zdá sa, že sem turisti zavítajú maximálne na autobusovú zastávku.
Na obede 
Zopár pampúšikov pre deti do školy… 
Spomínané Chocolate Hills, kam sme mali namierené, sú jedinečné geologické útvary, kopce, ktoré vyzerajú jeden ako druhý. Na päťdesiatich kilometroch štvorcových je ich vyše 1200 a v období sucha, keď vyschne tráva, vyzerajú ako čokoládové pralinky. V marci vyzerali ako čokoládové pralinky s veľkou dávkou matcha. Ren za tú krátku dobu, čo sa pohybuje v službách, pochopil, že ľudí treba voziť iba tam, kde dostane províziu. Tak sme si na vyhliadku vyšľapali spolu s ďalšími turistami a odľahlejšie miesta, úplne prázdne a oveľa krajšie a fotogenickejšie, sme už nestíhali… No, nevadí.
Zapózuj ako Aziatka! 
Bez šiltovky ani na krok
Taktiež sme zmeškali kohútie zápasy, ktoré sa tu konajú pravidelne každú nedeľu. Neustále kikiríkanie desiatok kohútov sa nám zdalo celkom normálne, až kým sme nezistili, že takmer každá rodina v okolí si doma chová zopár kohútích šampiónov. Kian sa bol na zápase pozrieť a vyzeral celkom otrasený. Bojujúcim kohútom na nohy pripevnia nože a krátky zápas je ukončený tým, že víťaz toho porazeného kohúta ešte uďobe na smrť do hlavy. My sme našťastie zazreli už len skupinky trúsiace sa z bojiska, so víťazmi pod pazuchou a porazenými v igelitkách.
Tretí deň
Posledný deň sme sa rozlúčili s farmou. Rozlúčka prebiehala v Renovej réžii – vysadili sme tu na pamiatku dve kokosové palmy, podpísali sa na doštičku, vyobjímali sme sa s našimi španielsko-kazašskými parťákmi s tým, že sa možno niekedy niekde ešte stretneme a Ren nás odviezol na Panglao.
Odchádzali sme práve včas. Začínala som sa cítiť trošku ako návšteva po treťom dni, ktorej už všetci nenápadne dávajú najavo, že sa má zbaliť a vypadnúť. Raňajky boli každé ráno o kúsok chudobnejšie a Lornie, ktorá zjavne taký nápor stravníkov ešte nezažila, pôsobila vyčerpane, hoci by to nepriznala. Mali sme sa fajn. To, že v popise uvedené súkromné sociálne zariadenie sme zdieľali všetci aj s domácimi a celú dobu kúpeľňu ani záchod nikto nevyčistil, sme za tie tri dni prežili. Splachovací záchod sa splachoval kýblikom s vodou. Teplá voda tiekla cícerkom, takže osprchovanie všetkých členov našej rodiny bolo na celý večer :D. Pre nás retro dovolenkovanie v štýle ROH rekreácie. Vďaka Lornie a Renovi sme spoznali kus filipínskej mentality, lebo nám často prostoreko rozprávali veci, ktoré sa návšteve či nebodaj turistovi nehovoria. Sme za túto skúsenosť vďační, toto je pre nás úplne najlepší spôsob, ako krajinu zažiť na vlastnej koži.
Zážitky od mora, kulinárske a ekologické okienko nabudúce!
