V nedeľu ráno našli deti na zemi kúsok od našich vchodových dverí odpočívať nášho obľúbeného motýľa Lišaja oleandrového. Najprv si mysleli, že je mŕtvy, ale nebol, len si našiel na svoj denný spánok dosť blbé miesto. Občas k nám takto lišaj zavíta a ja si jeho prítomnosť vysvetľujem po svojom. Vlastne sa tu zjaví väčšinou, keď niečo riešim. Ako keby mi priletel povedať, že všetko je v poriadku.
Naposledy sa tu ukázal prvého februára, deň potom, ako som sa dozvedela, že moja už jediná babička spadla, leží v nemocnici po operácii komplikovanej zlomeniny a navyše dostala zápal pľúc. Ja som sa vtedy hrozne zľakla, že už ju nestihnem. Ale ona to zvládla. Zvládla operáciu, po ktorej sa z čipernej starenky stala takmer nepohyblivá a ubolená babička, odkázaná na starostlivosť iných. Pozbierala sa zo zápalu pľúc. Zvládla vyše mesiaca v nemocnici. Zvládla mesiac v láskavej starostlivosti tety, ktorá k nej noc čo noc niekoľkokrát vstávala ako k malému dieťatku. Niektorí starkí prestanú vládnuť svojmu telu pomaly, postupne, niektorým sa to stane takto zo dňa na deň. Jeden deň si vie sama navariť, pochodiť po dome a postarať sa o seba. No a na druhý deň už len leží, nemôže sa hýbať a už sa jej ani nechce snažiť, veď už ju nič pozitívneho nečaká. Hlava funguje, telo prestáva.
V nedeľu ráno sa tu Oleander zastavil pár hodín potom, čo babička zomrela, ale správa sa k nám dostala až o niekoľko hodín neskôr. Babičku som nestihla. O necelé dva týždne. A rozlúčku s ňou o pár dní. Ale to je vlastne v poriadku. Tá moja potreba zastihnúť ju bola celkom sebecká. Potrebovala som to urobiť viac pre seba než pre ňu. Asi aby som mala čisté svedomie, že som s ňou na konci jej cesty bola nielen v myšlienkach. Ona odišla vtedy, keď už tu proste dlhšie nevládala byť.
My sme sa s babičkou rozlúčili po svojom. Rovnako ako sme sa pred pár mesiacmi lúčili s Jurajovou starkou. Zapálili sme na balkóne kahančeky a rozprávali sme si historky, ktoré sme s babičkami a dedkami, ktorí odišli už dávnejšie, zažili. Tá naša rozlúčka bola veľmi osobná, dojímavá a príjemná. Na záver si deti ponamáčali prsty v teplom vosku presne ako sme to robili my, kedykoľvek sme v detstve zavítali na cintorín.
Zistili sme s Jurajom, že veľkú časť spomienok na babičky máme spojenú s jedlom. Keď som bola malá, babičky na dedine už boli na dôchodku, pracovali okolo domu, na záhrade a na poli. Každý deň strávili hodiny pri sporáku a s láskou nám celé prázdniny vyvárali obľúbené jedlá. Ako dnes vidím jeden z prázdninových dní, keď sme sa asi desiati tlačili u babičky pri kuchynskom stole a ona nám z obroského hrnca postupne nalievala polievku. Len čo sme sa najedli, všetci sme sa rozutekali von, ani náhodou nám nenapadlo pomôcť jej s riadmi. Vrátili sme sa o pár hodín neskôr a ona nám z otvoreného okna v kuchyni podávala kusy ešte teplého ovocného koláča, ktorý medzitým upiekla.
Uplietla nám kilometre svetrov, čiapok, ponožiek a šál. Napríklad aj tie, čo boli kedysi ultra moderné a my sme po nich hrozne túžili – také hrubé, na gombíky, s opaskom a čiapkou debilkou rovnakej farby. Podaktorí sme v nej vyzerali doslova ako debilkovia :D. Vtedy som sa cítila veľmi ukrivdená, že moje sestry dostali krásne oranžové svetre a ja nudný svetlo hnedý…
Hrali sme s ňou nespočet partičiek pexesa, čierneho petra a hajzlu – ten nás bavil najviac, asi aj kvôli tomu názvu. Okrem toho poznala plno pesničiek a aj niekoľko sprostých. Tie nám musela spievať stále dokola a vôbec sa nebála, že nás tým pokazí a že budeme vulgárni. Vedela, že to berieme ako srandu úplne presne tak ako ona.
Prečítala stovky kníh, sledovala správy a o športe mala lepší prehľad než ktorýkoľvek chlap. Nikdy sa nesťažovala a neočakávala vďaku. Nekritizovala a neohovárala druhých. Brala život taký, aký bol, hoci sa s ňou príliš nemaznal.
Naše deti na ňu majú len zopár spomienok. Pre nich je to tá stará prababička, ktorá im stále hovorila, že majú rozprávať len do jedného ucha, lebo na to druhé zle počuje. Obdivovali jej vitrínku v obývačke, kde mala zlaté hodiny, ktoré kedysi kúpil dedo vo Viedni a v ktorej mala vystavené desiatky fotiek všetkých svojich vnúčat a pravnúčat. A my sme ich mohli kedykoľvek vyberať a prezerať.
Zakaždým, keď som jej v posledných pár rokoch telefonovala a ona už horšie počula, mi po chvíľke skočila do reči a rozhovor rázne ukončila takto: “Tož Jano, já su ráda, žes zavolala. Opatruj sa, pozdravuj děcka aj toho svojého, já už mosím jít. Ahoj!” A treskla sluchátkom, lebo ju frustrovalo telefonovať a nepočuť.
Takto posledných niekoľko týždňov s láskou spomínam a vynárajú sa mi stále nové a nové spomienky, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári. Som vďačná za to, že mi zostanú bez ohľadu na to, či sú naši blízki medzi nami alebo nie.
“Mama, ja som práve cítil taký vetríček na tvári. To možno priletela tá stará babička, aby ma pohladila.”
“Mama, nemusíš byť vôbec smutná. Možno v noci priletí dušička tej starej prababičky a bude spať na zemi pri tvojej posteli.”