Nezmokli sme, už sme tu! Zato sme skoro zmrzli! Po roku a pol sme dorazili domov na prázdniny.
Po predchádzajúcej skúsenosti s Turkish Airlines, kedy sme dostali 5 miest rozstrúsených po celom lietadle a sľubovaná asistencia od bližšie nešpecifikovaných kolegov v Istanbule sa nám nedostala, som sa presne tomuto chcela pri svojej samostatnej ceste s deťmi do Prahy vyhnúť. V deň odletu som vstala ráno o piatej s očakávaním, že online check in bude párminútová formalitka a ja si ešte užijem kľudné ráno. Užili sme si nekľudné ráno. Online check in sme vykonávali celkom dvaja – Juraj a ja – a zjednodušeniu môjho života se venovali celé dve hodiny času, stál nás niekoľko tisíc kliknutí a niekoľko telefonátov na rôzne nonstop zákaznícke linky a hádajte čo? Nepodaril sa. Takže na sklonku toho istého dňa sme sa ešte poslušne zaradili do radu na singapurskom letisku Changi, aby sme check in, ktorý sľubne začal online, dokončili ešte aj offline.
Cesta prebehla veľmi kľudne, mierumilovne, až zenovo. Deti hneď zaspali, aj sa vyspali, ja som si tiež dala niekoľko štvrťhodinových turbospánkov dostatočne dlhých na to, aby som cestu prežila. Fungl nové istanbulské letisko sme pri prestupe v doprovode prísneho tureckého zriadenca miernym poklusom prebehli z jedného konca na druhý v rekordnom čase necelých tridsať minút. V lietadle do Prahy sme si dali druhé raňajky, pozreli ďalšie rozprávky a seriály, po pristátí sme reklamovali zlomenú rukoväť na kufri, vystúpili do chladného daždivého rána a premrznutí sme dorazili k našim milým skřetom do malej a malebnej obce za Prahou.
Adaptácia na stredoeurópsku klímu v mesiaci lásky prebieha pomaly a ešte zďaleka neskončila. Moja myseľ si musela obnoviť tieto poznatky a získať nové:
– dlhý rukáv sa ti namočí, keď si budeš umývať ruky pod silným prúdom vody a mokrý rukáv = studený rukáv,
– dlážka vyhriata na 24 stupňov je šialene studená, treba si dať hrubé ponožky a papuče
– keď si v noci vytiahneš ruky spod vyhriateho paplónu, radšej ich zasa strč dnu, inak môžeš zmrznúť,
– keď teplý čaj nestačí, pomôže slivovica, hoci len dočasne, prípadne ďalšia mikina a deka,
– keď vyjde slnko a vonku je zdanlivo príjemne teplo, radšej sa neunáhli a ihneď si nevyzliekaj mikinu, druhú mikinu, ani softshellovú bundu. Slnko zalezie, len čo vyzlečieš poslednú vrstvu a než si to všetko zasa oblečieš, premrzneš na kosť.
– nepotím sa a nesmrdím sama sebe ani keď svieti slnko. Na rozdiel od Singapuru, kde sa potím a smrdím napriek nespočetným vrstvám antiperspirantu a deodorantu takmer neustále. Našťastie pre mňa, problém asi nebude vo mne.
V piatok sme vstávali medzi treťou a piatou hodinou rannou. Deň sme strávili naložení vo vani s horúcou vodou, na prechádzke na lúke a v lese a na záhrade. Zbierali sme zlaté púpavy a sfúkli stovky odkvitnutých. Natrhali sme si čerstvú žihľavu a listy lesných jahôd, aby sme si mohli navariť ďalší teplý čaj. Plnými dúškami a napriek zime sme si užívali tú krásnu prírodu, voľnosť pohybu, slnečné lúče, ktoré nás hriali práve tak, aby sme ten pobyt vonku zvádli len so studenými nosmi. Deti sa nadšene hrali so svojimi starými hračkami, ktoré tu čakajú na svoje ďalšie využitie a pomáhali s prácami na záhrade. Deň sme zavŕšili ohňom a opekaním špekáčkov.
V sobotu sme pomerne skoro ráno vyrazili do veľkomesta. Na Žižkove som pred školou Mišku odovzdane odovzdala pani učiteľke Soukupovej a ona spolu s ďalšími zhruba päťdesiatimi druhákmi a tretiakmi vyrazila na týždeň do školy v prírode k Máchovmu jazeru. Pani učiteľka písala, že sa majú dobre a že rukavice a šatku, ktoré boli napísané na zozname a ja som ich napriek tomu nezbalila, snáď ani nebudú potrebovať.
Ostatné dve deti som odviezla na hlavní nádraží, kde si ich prevzala moja mama, známa aj pod prezývkou babička Božka. Pred odchodom sa posilnili v reštaurácii, kde Vikinka s Vilkom neúnavne spriadali plány, ako si svoje začínajúce prázdniny užijú. Ja som im dojate desať minút kývala pri vlaku a so zapískaním výpravcu som dočasne prestala existovať. Zronene som sa teda vrátila ku skřetom na vidiek, kde som priložila ruku k dielu a pomohla im o malý zlomok zušľachtiť ich záhradu pri novom dome. Vypila som pri tom toľko piva a zjedla toľko jedla, že neviem, či som náhodou nenapáchala viac škody než úžitku.
Dnes som vstávala až o 5:30, takže časový posun považujem za prekonaný. Len tak sa potulujem po dome a užívam si, že odo mňa nikto nič nechce. Naopak, je tu o mňa dokonale postarané. A poobede vyrážam do Prahy a zahajujem svojich bezdetných pár dní. Program mám nabitý do poslednej minúty. Teším sa na vás!
Juraj hovorí, že si to zatiaľ bez nás užíva. Najviac ticho a uprataný byt :D.
Pri autobuse do školy v prírode:
“Mama, nemusíš mať strach. To bude dobré. Ja sa už vôbec nebojím, už sa teším. Len povedz pani učiteľke Radke, či by mi pomohla odniesť tú krabicu s darčekmi, ja sa hanbím.”
Dialóg v reštaurácii:
Babička Bé: “A niektorý deň pôjdeme aj do kina, čo poviete?”
Vé plus Vé jednohlasne: “Ánoooo!”
Ja: “Nieže budete jesť pukance!”
Babička s deťmi na seba veľmi nenápadne žmurkajú. Vikinka obehne stôl a s chichotom jej niečo šepká do ucha. Vilko si naberá polievku a s kamennou tvárou mi hovorí: “Nebudeme. Ja už pukance aj tak nemám rád.”
Bazinga!