Som teraz hlavne v offlajne, stretávame sa s ľuďmi zoči voči, objavujeme staré aj nové miesta, konzumujeme české, moravské aj slovenské špeciality na kilá a litre. Popri tom šokovane zisťujem, že prvé tri týždne našej dovolenky ubehli ako voda a my sme toho zažili toľko, že musím loviť z pamäti, čo, kedy, kde a s kým…
Počiatočnú nepriazeň počasia sme zdárne prekonali! Hlavne preto, že po týždni sa konečne oteplilo :D. Všetci, ktorí sa so mnou stretli od utorka ďalej, mali tú česť uzrieť ma s dočasne zmenenou vizážou – prirobila som si na hornú peru gigantický herpes a celý zhruba týždeň som sa cítila ako cica z bratislavského shopping mallu po niekoľkých nevydarených injekciách botoxu. Som rada, že ste sa mojou indispozíciu nenechali odradiť…
Miška si svoj týždeň so spolužiakmi užila úplne dokonale, Vikinka s Vilkom u babičiek taktiež. Ja som poletovala po Prahe z miesta na miesto, z kaviarne do krčmy, z centra na predmestie, z interiéru do exteréru. S naplnením kalendára som to trošičku prehnala, ale napriek miernej hektike tie naše stretnutia dokonale plynuli – vo veľkej pohode, s úsmevom, so srdcom na dlani, úplne nenútene, ako keby sme sa videli naposledy pred týždňom. Ja vám všetkým, s ktorými som sa videla, ďakujem za to, ako ste si kvôli mne preorganizovali program, presunuli schôdzky, odložili učenie na štátnice, zariadili si voľno v korporáte, odložili deti. Ja som si urobila aj poldeň, kedy som bola sama so sebou, odpočívala som, liečila si svoju navretú peru a užívala som si potulky slnkom zaliatou Prahou. Deň som zavŕšila na mojom obľúbenom mieste, na Vyšehrade, s božským kľudom, krásnými výhľadmi a vôňou rozkvitnutých ruží.
Vo štvrtok v noci, vlastne až v piatok skoro ráno som unavená zaľahla do postele u starostlivej kamarátky Péti, ktorá si ma hýčkala ako svoje vlastné deti, len večierku som na rozdiel od nich nemala. Ráno som s ňou vstávala pred šiestou. O pol desiatej som už s troma kamarátkami sedela v kaviarni v meste. Jedna prišla vlakom z Orlických hôr, druhá z Plzne, tretia si vzala voľno v práci. Ledva som dopila kávu a pohár prosecca (baby, díky za tento dekadentný nápad!), už mi pípla správa, že deti sa zo školy v prírode vrátia o polhodinku skôr. So slzami v očiach som sa zvítala s vysmiatou výletníčkou, naobedovali sme sa v spoločnosti prekrikujúcich sa detí, ktoré nám všetci naraz museli všetko okamžite porozprávať a poobede už sme s našimi skřetmi fujazdili po D1 na Moravu na Jízdu Králů. Večerali sme u tety a večer sme ešte pomáhali piecť vdolečky, ktoré pri žiadnej slávnostnej príležitosti nesmú na stole chýbať. Neskutočné, koľko sa toho dá za jeden deň stihnúť.
Plnými dúškami sme si užili kultúrny program, kolotoče, grilovačku u tety na dvore a príjemnú presilovku dospelých, ktorí sa všetci chceli venovať našim deťom :).
Na Slovensku pokračujeme trošku voľnejším tempom. Na pár dní sem za nami priletel Juraj, ktorého si ako “balíček pre kamaráta” na viedenské letisko prišla vyzdvihnúť jeho nič netušiaca mama. Našťastie zvítanie prežila len s miernym šokom rovnako ako deti a všetci ostatní, ktorých Jurajko svojím nečakaným príchodom prekvapil.
Len čo sme si rezervovali letenky, dostala Miška nápad, že do programu musíme vtesnať toto. Každé dieťa si užije jeden celý deň s programom podľa vlastného výberu samé s jednou babičkou, druhou babičkou a s mamou. Obratom vypracovala rozvrh a my sme tento týždeň program podľa jej scenára zrealizovali. Napíšem viac o tom, ako som tie svoje tri dni s deťmi trávila ja.
Miška sa rozhodla, že chce ísť do prírody. Ja som sa inšpirovala na svojom víkendovom výlete s kamarátkou a vzala som ju na Zochovu chatu. Dnes je tam krásny wellness hotel, niekoľko turistických trás, ohnísk, koliba a relatívny kľud. Z Pezinka, odkiaľ sme vyrážali, sa tam dá dostať autobusom za necelú polhodinku. Miška si naplánovala, že chce stavať domčeky pre lesných škriatkov, prechádzať sa popri potoku a urobiť oheň. Pred obedom sme dokončili obrovské sídlo aj so záhradkou pre miestnych škriatkov podľa Miškinho architektonického návrhu. Keď staviteľka dostala hlad, nazbierali sme suché drevo, jediné ohnisko, ktoré bolo v tieni, sme najprv ohradili kameňmi, aby sme nespôsobili požiar a Miška sama založila oheň a opiekla si slaninku. Aj teraz sa tu usmievam, keď si vybavím, ako blažene zahryzla do toho najlepšieho obeda na svete! Ruka v ruke sme sa túlali lesom a hodinku pred odchodom autobusu sme strávili na ihrisku. Po návrate do Pezinka sme si špinavé a začmudené od dymu dopriali ešte čokoládovú a kofeínovú bodku v miestnej vyhlásenej kaviarni Mlsná Emma. Spokojnosť najväčšia!
Vilíček netúžil po ničom konkrétnom, len chcel ísť na ihrisko. S babičkou Božkou mali parádny deň na Partizánskej lúke, kam sme tiež chodievali ako deti. Nabehal kilometre na kolobežke, užíval si poloprázdne atrakcie, pozornosť a zmrzlinu!
Vikinka mala pre seba babičku Alenku a Juraja a deň strávili v bratislavskej ZOO s DinoParkom. Výletníčku priviezli unavenú a plnú zážitkov.
Deň číslo dva bol môj deň s Vikinkou. Vikinka svoj plán ísť do akvaparku na poslednú chvíľu zmenila a rozhodla sa, že radšej pôjdeme do herničky. Vybrali sme herničku v gigantickom nákupnom stredisku na nábreží Dunaja Eurovea, kam sme sa z Pezinka za nedelú hodinu dostali vlakom a električkou. Za mňa hernička nič moc, Vikinka bola spokojná. Dve hodiny sme sa hrali a skákali na trampolíne. Na obed si slečna objednala “taký syr, čo vyzerá ako řízek” a po obede sme ešte zvládli príjemnú prechádzku po nábreží a Starom Meste. Môj nápad, aby sme zašli aj na hrad Vikinka zdesene odmietla a chcela ísť radšej na zmrzku. Od pána, ktorý na ulici predáva Nota Bene a ktorého si pamätám ešte z čias, keď som v Bratislave žila, sme si kúpili krásnu knížku Sára a zázračný stôl. Prešli sme na druhú stranu rieky vynoveným Starým mostom, po ktorom teraz jazdí električka do Petržalky. Počítali sme zámky od zamilovaných pripnuté k zábradliu a keď sme sa dívali do rieky, tak sa nám zdalo, že sa pod nami hýbe most. Rozprávali sme sa o zamilovaných aj o tom, ako sa môže stať, že človek ostane bez domova a či mu môžeme pomôcť.
Mišku zobrala babička Božka na hrad Devín, kde si pochodili zrúcaninu hradu a všetky dostupné expozície a pozreli sa na sútok Moravy a Dunaja. Devín je moje obľúbené miesto z čias školských výletov. Milovala som tú zrúcaninu a výhľad z kopca na rieku. Aj Miške sa páčilo a dúfam, že nabudúce tam zájdeme všetci spolu.
Vilko svoj deň strávil prácou na záhrade u Alenky a popoludním v akvaparku. Doručili nám ho totálne rozmočeného a vyblázneného do sýtosti.
Tretí deň som strávila s Vilkom, ktorý sa nechal inšpirovať Vikinkiným výletom do DinoParku v zoologikej záhrade. Voľba bola jasná. Vilko miluje dinosaurov a vidieť ich v takmer životnej veľkosti a dokonalom prevedení si nemohol nechať ujsť. Nejaké zvieratá v ZOO ho vôbec nezaujímali. Dinovia vyzerali tak reálne, že sa chlapček pri prvej prechádzke naozaj bál čo i len k nim priblížiť, lebo podaktorí sa aj hýbali a vydávali zvuky a on sa rozhodne nechcel stať pochúťkou pre T-Rexa. DinoPark bol pre Vilda veľký zážitok, ZOO nás nadchla menej – tá zažila svoje lepšie časy už dávno a z mnohých klietok a výbehov sme mali fakt stiestnený pocit. Pozreli sme si 3D film o stratenom dinovi, poskákali sme na trampolíne, pohrali sme sa na ihrisku a vybrali sme sa domov. Celý deň prebehol v družnom rozhovore – celú dobu sme riešili dinosaurov, zvieratká a Vilko mi rozprával o deťoch zo škôlky.
Vikinka sa rozhodla, že aj tretí deň by chcela stráviť v herničke. Tentokrát sa v spoločnosti Božky vybrali z Pezinka do bratislavského Auparku a pohrali sa v herničke, na neďalekom vonkajšom ihrisku a v Sade Janka Kráľa.
Miška s Jurajom a Alenkou boli v Schlosshofe kúsok od slovenských hraníc. Najviac sa jej vraj páčilo na farme v jeho areáli a cestou domov ešte s babičkou nazbierali za dva košíky jahôd.
Mňa bavilo každý večer sledovať, ako si deti vymieňali dojmy, ako si rozprávali, kto čo zažil a čo sa mu najviac páčilo. Otvorili sme zaujímavé témy, rozprávali sme sa o bezdomovcoch aj o postihnutých deťoch, ktoré Viki stretla na svojom výlete. Vlastne som čakala, či si budú závidieť, že mal niekto lepší výlet a lepšie zážitky. Nezávideli si. Každý bol so svojou voľbou spokojný a len si zvedavo vypočul, ako svoj deň prežívali jeho súrodenci. Večer čo večer sme všetci padli do postele s úderom deviatej 😀
Rodinka si teraz užíva na návšteve u tety Beby pri Banskej Bystrici. Ja som u maminy v Pezinku, podnikám výlety do Bratislavy, trávim čas s maminou, so sestrou Majkou a jej famíliou a s kamarátkou Silvinkou, ktorú poznám už snáď celú večnosť.
Dnes Juraj odlieta späť do Singapuru a my v nedeľu vyrážame vlakom do Prahy. Mišku čaká skúška z češtiny a potom nasleduje už len zábava, výlety a stretnutia hlavne podľa gusta detí. Odvážna kamarátka Péťa je skalopevne presvedčená o tom, že ubytovať nás je ten najlepší nápad, tak sa chystáme na veselé spolubývanie v zložení dve ženy a päť detí. Cez víkend máme naplánovanú stanovačku so školáckymi a škôlkárskymi kamošmi. A potom ešte na pár dní na Slovensku…
Toto nevymyslíš:
Môj týždeň v Prahe som zahájila s inšpiratívnou a kreatívnou kamoškou Lajkou v jednej ezo čajovni v Prahe. Po stretnutí sme sa rozlúčili, ona odišla na ďalšie stretko a ja som si ešte obzerala veci v obchodíku, keď tu ku mne niekto pristúpil a bez slov ma objal. Trochu ma tá osoba zaskočila. Aj ja som zaskočila ju. Vôbec nečakala, že už som v Prahe a ja som vôbec nečaka, že sa takto neplánovane stretneme práve tu. Ako dvaja blázni sme sa tam so slzami v očiach objímali s mojou bylinkárkou Mariannou. Ešte sme sa stretli aj v plánovanom termíne vo štvrtok 🙂
Predvčerom som spala u sestry Majky. Večer sme s Majkou a švagrom Mirkom vybehli na jedno pivo do krčmy ich kamarátov kúsok od domu. Cestou nám Mirko rozprával bulvárnu historku o tom, ako kdesi v striptízovom klube v Bratislave mali zákazníka opiť a obrať o osemdesiattisíc eur. A ja som si spomenula na prastarú story o bývalom kolegovi S.N., ktorý pred veľa rokmi prišiel obdobným spôsobom o tridsaťtisíc korún v jednom pražskom podniku.
Dali sme pivko, porozprávali sme sa, pokochali sa výhľadom na večernú Blavu a pobrali sme sa domov. Na chodníku sa kúsok odo mňa v tme ozve začudované:
“Janka?”
“No?” Obzerám sa okolo seba. Zaostrím. Chlapík s nejakou slečnou. Nevidím mu do tváre a hlas nerozoznávam. Kým podídem bližšie, pripomenie sa: “Ja som S. Pamätáš sa?”
“Jasné! Čau S.!”
Majka sa s vytreštenými očami uisťuje: “S.N.?”
S. celkom prekvapene prikývne: “No. Áno.”
Vymenili sme si zopár viet a každý sme sa pobrali svojou cestou. Také dosť neplánované stretnutie po rokoch….
