Vlani, keď v susedskej skupine na Whatsappe pípla správa od susedky Dorothy o tom, že sú v našej rezidencii potvrdené dva prípady dengue a že aj kvôli tomu sú tu práve na námatkovej kontrole ľudia z NEA (The National Environment Agency – štátna agentúra pre životné prostredie), ma na minútku zamrazilo. Možno aj na trošku dlhšie, už sa presne nepamätám.
Tropická horúčka dengue je vírusové ochorenie, ktoré je po malárii, brušnom týfuse a žltačke a kadejakých ďalších tropických chorobách, jednou z nočných mor mnohých cestovateľov. My teraz úplne cestovatelia nie sme, ale žijeme v krajine, kde je horúčka dengue jedným z bežných ochorení, skoro ako u nás chrípka a jej ľahší priebeh takú horšiu chrípku svojimi symptómami aj pripomína.
Dengue prenášajú tieto pásikavé komárie samičky a každá z nich za svoj zhruba dvojtýždňový život zvládne preletieť asi pol kilometra a pochutnať si na krvi niekoľkých desiatok ľudí. Ak sú nakazené dengue, tak tú nákazu s každou ďalšou ochutnávkou pekne šíria ďalej. Predstavujem si ich, ako poletujú po meste, z jednej pochúťky na druhú, degustujú nás ako vzorky vína (červeného!) a kdesi si potom vymieňajú dojmy, tipy a triky, ako toho zmáknuť za svoj krátky život čo najviac. Veľkomesto je ich priateľom, hustá zástavba a zaľudnenie im hraje do karát. Na rozdiel od neborákov samčekov, ktorí sú minimálne tu v Singapure odsúdení na istú smrť, lebo rastliny, kde by sa mohli nektárom občerstviť oni, pravidelne striekajú poriadnymi dávkami insekticídov. Aj my sa striekame repelentmi, ale to, ako sa zdá, samičkám príliš nevadí…
Komáre, nielen tie, ktoré širia dengue, milujú stojatú vodu, do ktorej kladú vajíčka. A spomínaná NEA robí tisícky námatkových kontrol za rok práve preto, aby zamedzila šíreniu dengue rýchlosťou blesku. Kontrola domácnosti prebieha tak, že zazvonia pri dverách, prejdú sa po byte a hľadajú možné zdroje stojatej vody, ako je nespláchnutý záchod (tu býva v bytoch často viac záchodov než členov domácnosti), vodu v odkvapkávačoch na riad, vázach, zbytky vody v miskách pod kvetináčmi či v poháriku so zubnými kefkami. Vezmú vzorky a ak nájdu vajíčka, či nebodaj komárie larvy, máte problém a pokutu istú. Je jasné, že vtedy pred rokom som do 5 minút od prečítania onej výstražnej správy od susedky mala všetko posplachované, vysušené a napäto som čakala, či niekto zazvoní pri dverách. Nezazvonil. Len sa pri našom dome objavil transparent informujúci okoloidúcich o tom, že sa nachádzajú rizikovej oblasti. Také žlté výstražné znamenie. Žlté preto, že tu práve vypukla dengue a v okolí 150 metrov je zatiaľ menej než 10 prípadov, akonáhle je to viac než 10, vymenia žltú kartu za červenú.
Domov do Singapuru sme sa vrátili z dovolenky zhruba pred mesiacom. Pri pochôdzkach po okolí na nás z viacerých miest vykukli banery s červenou výstrahou a číselká s počtom nakazených v okolí z týždňa na týždeň rastú. Aj naša rezidencia do včera mala svoj žltý transparent. Podľa aktuálnych informácií z NEA sme teraz čistí. V médiách sa pravidelne objavujú poplašné správy o tom, že sme v počte nakazených na trojročnom maxime, pred týždňom zaznamenali rekordný počet nových prípadov za jeden týždeň, celkom 666, od januára ochorelo celkom skoro osem tisíc ľudí. Toľko štatistík.
T 
Napriek tomuto všetkému ma teraz výstražné banery zďaleka nevyplašili tak ako vlani. Nejak sme sa naučili žiť s tým, že je tu isté riziko, že dengue môžeme dostať aj my.
Vlastne som si len myslela, že som sa s tým naučila žiť, ale keď za mnou v sobotu o piatej ráno pricupitala Vikinka s plačom, že ju hrozne bolí hlava a celé telo a navyše celá horela, nebolo mi všetko jedno. Červená kontrolka dengue sa v mojej hlave okamžite rozsvietila ako maják. Hoci som mala o dengue všetko naštudované, v tej chvíli som nevedela, či jej môžem dať na zníženie horúčky paracetamol alebo ibuprofen. Navyše som zistila, že jedno nemám a druhé je po záruke. Vďaka za tú našu susedskú skupinku na Whatsappe, v ktorej sa aj takto skoro ráno nájde niekto, kto práve nespí. Ešte nespali dospelí členovia miestnej rodinky “vampírov”, ktorí najčastejšie von vychádzajú za súmraku a v čase, keď ja vstávam, sa často ukladajú spať. Ospalý Ross mi medzi dverami s pochopením odovzdal fľaštičku so zbytkom ružového sirupu s obsahom paracetamolu (ten sa môže podávať, overená informácia), ja som ho naliala do fňukajúceho rozhorúčeného dieťatka a čakala som, kým sa jej uľaví. Neuľavilo sa. Horela celý víkend a sirup, vlažná sprcha, octové ponožky a ostatné babské recepty zaberali vždy len nakrátko. Hoci som vedela, že prítomnosť dengue vírusu skôr ako za 5 dní od prvých symptómov nezistia, aj tak som ju radšej zavliekla k doktorovi. Ten mi len potvrdil to, čo moje racionálne ja vedelo. A vraj mám byť kľudná a čakať, čo bude ďalej a keď tak prísť o pár dní na testy.
Kľudná som nebola ani náhodou. Nebývame chorí, čím vysvetľujem aj fakt, že väčšia časť našej lekárničky je expirovaná. Aj takáto krátka horúčková epizódka ma vyviedla z kľudu, keď pri mne bezmocne ležalo to drobné telíčko a plakalo, že mu je zle. V pondelok ako keď utne, dievčatko bolo slabučké, ale úplne v pohode. Dnes už sa pretekali na kolobežkách v parku a dohadovali sa ako obvykle, takže všetko je zasa v najlepšom poriadku :D.
Asi by bolo vhodné dať tomuto príspevku nejaký záver. Tak na záver toto.
Keď ide o vlastné dieťa, informovanosť nepomáha znižovať hladinu hystérie ani o trochu. Jednoznačne víťazia emócie nad ráciom.
Nechápem, ako som sa pred pár rokmi zvládla postarať o tri mini deti, keď som teraz bola po dvoch prebdených nociach odrovnaná viac ako po týždňovom fláme. Som vlastne vďačná za to, že moja pamäť je milosrdná a spomienky na tie prebdené noci a strach medzičasom z väčšej časti premazala.
Dodržiavam preventívne opatrenia proti šíreniu dengue ešte viac než predtým. A šírim osvetu.