Našej ceste na Taiwan predchádzalo dôkladné plánovanie, napokon ako vždy. Na jesenné prázdniny začiatkom septembra som mala v merku dve destinácie. Yogyakartu a jej okolie na neďalekom ostrove Jáva v Indonézii. Oblasť preslávenú starobylými chrámami a dokonalými výhľadmi z okolitých aktívnych sopiek, na ktoré však treba predtým vyšľapať, a tým riskovať nespokojnosť a dlhodobú nepriazeň celej rodiny. Alebo Taiwan, idylickú zelenú prírodu, čajové plantáže, hory a lesy, jednoduché túry a odpočinok. Vyhrala druhá možnosť a keď som pred dvoma mesiacmi kupovala letenky, ešte som netušila, ako dobre som sa rozhodla. Na okolitých ostrovoch Borneo a Sumatra totiž práve teraz vypaľujú pralesy na plochách v súčte väčších, než je plocha Singapuru a v Singapure, Malajzii, južnom Thajsku a ktovie kde ešte sa momentálne kvôli tomu nedá normálne existovať, kvalita ovzdušia je mizerná, viditeľnosť zlá, pobyt vonku sa neodporúča, keď tak len v maskách. Dovolenkou na Jáve by sme sa ocitli takmer priamo v epicentre tejto každoročne sa opakujúcej ekologickej katastrofy, ktorá tohto roku dosahuje gigantických rozmerov.
Takže Taiwan. Predstava bola jasná, priletíme do hlavného mesta Taipei a Juraj si splní svoj dávny detský sen a prevezie sa rýchlovlakom. Samozrejme, my s ním. To je jedno kam. Tam si požičiame auto a vyrazíme na roadtrip. No a tu to začína byť zaujímavé. Pár týždňov pred odchodom som totiž zistila, že auto si na Taiwane požičiaš len s platným medzinárodným vodičákom, ktorý ani jeden nemáme.
“‘Áaaale, prosím ťa, nehroť. Vieš, ako to chodí v Ázii. Zamávaš im pred nosom peniazmi a auto ti požičajú aj na počmáraný kus toaleťáku,” odbil moje dobiedzanie vodca a šofér v jednej osobe. Mne to však nedalo a do pár požičovní, ktorých stránky neboli celé v čínštine, som pre istotu napísala, či nám požičajú auto na európsky vodičák s anglickým prekladom. S pomocou prekladača sa mi dostalo tejto odpovede: “Ani náhodou!”
Stáli sme pred niekoľkými možnosťami.
A) Spoliehať sa na to, že nám to so slovenským vodičákom vyjde. Veď sme v Ázii, a tu je možné úplne všetko.
B) Urobiť si rýchlo online testy v Singapure, dostať miestny vodičák, na ktorý by nám obratom vydali aj ten medzinárodný. Na to dva týždne pred odchodom tak úplne nebol čas.
C) Preľstiť slovenské alebo české úrady, aby medzinárodný vodičák vydali splnomocnenej osobe, ktorá by nám ho poslala. Neukecali sme ich.
D) Cestovať ako Singapurčania – zaplatiť si každý deň auto so šoférom a nechať sa rozvážať. Túto možnosť sme ihneď zavrhli, lebo pseudonezávislosť neznášame a predstava, že sa po skončení šoférovej šichty ocitneme kdesi uprostred ničoho a nebudeme sa vedieť dostať ani na večeru, sa nám vonkoncom nepozdávala. Nehovoriac o tom, že za tieto služby by sme zaplatili aspoň dvojnásobok požičovného.
E) Využívať spoľahlivú miestnu dopravu ako veľká časť (o polovicu mladších) turistov.
F) Nehrotiť a odovzdať túto agendu Jurajovi, nech si poradí.
Možnosť F) som vyhodnotila ako pre mňa najvýhodnejšiu, vodca dokonca sám prevzal iniciatívu a po pár dňoch prišiel s tým, že našel nejakú agentúru, ktorá mu na počkanie spravila preklad jeho slovenského vodičáku a akýsi medzinárodný vodičák, ktorý vyzeral úplne inak ako ten klasický. Na moju opätovnú otázku požičovniam nám jedna jediná odpovedala, že naše papiere berú, len si za prenájom auta pýtali toľko, čo by sme zaplatili za auto aj so šoférom. Brali sme to však ako dobré znamenie a inú možnosť, než že to s autom klapne, sme si ani nepripúšťali. Prenájom auta poriešime na mieste, len ešte nevieme, kde presne :D.
Aby to nebolo také jednoduché, zistila som, že ja, plánovačka najväčšia, som odchod naplánovala úplne blbo na sobotu ráno a že deti majú v škôlke aj v škole voľno už v piatok a vo štvrtok oslavujú deň učiteľov. “Vynechať. Letenky prebookovať. Odísť vo štvrtok.” To mi radil môj vnútorný hlas. Lenže… Vo štvrtok piateho septembra majú Vikinka s Vilkom narodeniny. Takže ešte dohodnúť s deťmi, že v škôlke spravíme oslavu o deň skôr a párty bude po príchode. Plán odsúhlasený oboma oslávencami bez prílišného nátlaku dospelých osôb.
Moja mamina, ktorá k nám dorazila necelý týždeň predtým, sa sotva stihla vyspať z časového posunu, adaptovať na príšernú horúčavu, plno nových vizuálnych a čuchových vnemov, a už aj sme ju ťahali do krajiny, ktorá je v mnohom čínskejšia než samotná Čína – po anglicky sa tam takmer nedohovoríš a inak než paličkami sa nenaješ.
Ni Hao Taiwan! Pokračovanie čoskoro.
