Prebookovanie letenky sa podarilo. Vo štvrtok piateho septembra po piatej ráno sme rozospatí podupkávali v garáži a čakali na taxík. A zhruba o sedem hodín neskôr nám kamarát majiteľa bytu, ktorý sme si prenajali cez airbnb.com, po niekoľkých urgenciách konečne odomykal byt v centre Taipei.
Deň prvý
Prvý deň bolo naším cieľom prežiť do večera a medzitým sa najesť, zájsť do nejakej kaviarne symbolicky osláviť šieste narodeniny našich dvoch ratolestí a vidieť niektorú z pamiatok (ako bonus). Domáci nám na obed odporučil obľúbené bistro miestnych štamgastov. Hneď na vstupe nás ovanula intenzívna nazvime to vôňa, ktorá nás sprevádzala vo väčšine pohostinských zariadení po celý zvyšok pobytu. Výborná reputácia podniku a neskutočný hlad nás primäli zostať. Vyfasovali sme menu v čínštine, k tomu ešte jedno s anglickým prekladom a ceruzku a už sme aj zaškrtávali, čo si dáme. Samé prasa. S ryžou alebo s rezancami. V miskách a s paličkami. A detskými plastovými vidličkami z Ikea pre menej zručných. Našťastie až po jedle nám Juraj nadšene porozprával o vitrínkach, v ktorých majú vyložený čerstvý mozoček, črevá, prasačie ušká a ďalšie delikatesy, tak sme radšej len rýchlo zaplatili a utekali kade ľahšie – do cukrárne, ďalšieho podniku s vynikajúcim hodnotením. Kávu mali dobrú. Deti si dali wafle s akousi cukrovou vatou a želatínovými tapiokovými guličkami. Na guličkách želatínovej konzistencie Ázia fičí. Taiwanci sa pýšia vynálezom bublinkového čaju (bubble tea), nápoja na báze čaju, s kopou cukru, mlieka a guličiek. Za mňa želatína v akejkoľvek podobe fúúúúj.
Chceš, nechceš, do “krámu” pôjdeš. Veď sme sem prišli aj za kultúrou a poznaním. Z cukrárne sme ich nemilosrdne zavliekli do chrámu Longshan Temple. Deti si od pani v okienku s mojou pomocou vydrankali vonné tyčinky, fascinovane sme pozorovali hádzanie drevenými polmesiacmi v tvare polmesiaca zvanými Jiaobei, ktoré veriaci používajú v prípadoch, keď si do chrámu prídu po odpovede na nejaké pre nich dôležité otázky. My sme sa potulovali po chráme a deti si dlhú chvíľu krátili pri automate s vodou, kde sa voda naberala do papierových sáčkov namiesto kelímkov. Nevídané. Z chrámu už len prechádzka cez trh domov a hajde spať.
Longshan Temple 
Ani kvapku nazmar 
Bohovia, poradíte? 
Budhistické pomôcky za sybolické ceny 🙂
Deň druhý.
Raňajky sme si dali v nejakom ušmudlanom stánku, kde sa to len hemžilo miestnymi, tak sme sa rozhodli, že tu dnes raňajkujeme aj my. Čínske omelety, gyoza, toastový chleba natretý kadečím možným, káva bohate zasypaná cukrom a sójové mlieko nám dodali dostatok energie na výstup na dominantu mesta, ktorú sme mali v pláne pokoriť predtým, než vstanú všetci ostatní turisti.
O 10:00 sme už prešľapovali pri pokladni v Taipei 101, mrakodrape vysokom pol kilometra alebo 101 poschodí, ktorý má svojím tvarom pripomínať bambus. Postavili ho v roku 2004 a údajne až do dokončenia Burj Khalifa v Dubaji v roku 2010 to bola najvyššia budova na svete. Cez niekoľko poschodí je upevnené ozrutné kovové kyvadlo, ktoré budove pomáha udržiavať stabilitu a zmierňovať výkyvy budovy spôsobené tajfúnmi či zemetraseniami. Najviac času sme strávili na vyhliadke na 89. poschodí a výhľad to bol neskutočný! V kľude sme sa pošpacírovali a popozerali sa na mesto zo všetkých strán, keďže sme celé poschodie mali takmer výlučne pre seba (kto by tak skoro vstával, že?), dali sme si kávu s výhľadom v kaviarni o poschodie nižšie a vybrali sme sa odškrtnúť ďalšiu položku zo zoznamu, pardón, uzrieť ďalšiu úžasnú pamiatku z dlhočizného zoznamu zaujímavých miest, ktoré Taipei ponúka.
Čankajšekov pamätník (National Chiang Kai-shek Memorial Hall). Čankajšek svojho času ovládal celú Čínu. Z kontinentálnej Číny ho po skončení druhej svetovej vojny a v priebehu občianskej vojny Mao Ce-tung vytlačil na Taiwan, kde založil Čínsku republiku a až do smrti bol jej prezidentom. Oficiálny názov Taiwanu je dodnes Čínska republika (Taiwan), po anglicky Republic of China (Taiwan) a nemá nič spoločné s Čínskou ľudovou republikou. Mali sme šťastie, že sme sa vnútri vyskytli pár minút pred druhou, tak sme si mohli pozrieť aj striedanie stráží s ich neuveriteľne dokonale nacvičeným robotickým pochodom a akrobatickým točením zbraní. Tým sme náš pobyt v pamätníku ukončili. Načo to zbytočne predlžovať.
Ďalšia zastávka: obed. Juraj nás presvedčil, že musíme vyskúšať miestnu autentickú verziu v Singapure známej siete reštaurácií Din Tai Fung, kde robia fantastické naparené plnené knedlíčky. No, bolo to až príliš autentické a aromatické. Čo by sme dali za normálne jedlo! Cestoviny s kečupom!
Zvyšok dňa sme strávili cestou domov cez Peace Memorial Park, deti sa konečne do sýtosti pohrali na ihrisku, občerstvili sme sa na nočnom trhu Ximending a utrmácaní sme s úderom deviatej všetci padli do postele.
Deň tretí
Rýchlovlaky (HSR alebo High Speed Rail) do rôznych destinácií jazdia každých pár minút, lístky sa dajú kúpiť v automate, ale my sme ich kupovali lámanou angličtinou pri okienku. Čakala som nejaký super truper futuristický zážitok, ale bola to normálna cesta rýchlikom, hoci podľa informácií na displeji sme párkrát išli rýchlosťou takmer 300km/h. Krajina za oknom vôbec nevyzerala rozmazane :D. Do mesta Taichung, vzdialeného z Taipei 160km sme sa dostali za necelú hodinu. V jednej náhodne vybranej požičovni sme sa s veľkými jazykovými problémami a značným úsilím všetkých štyroch zamestnancov a nás dvoch dohodli na požičaní auta, Jurajov medzinárodný vodičák podozrivého pôvodu im stačil, Juraj podpísal zmluvu, ktorej nerozumel a do hodiny od vystúpenia z vlaku sme vyrážali na roadtrip.
Ďalšia zastávka, miesto kdesi uprostred čajových plantáží v malebnej lokalite zvanej Alishan. Našla som ubytko u rodiny, ktorá vlastní niekoľko čajových plantáží, vyrábajú vlastný čaj a ich penzión vedie mladá dcéra s manželom, ktorí obaja vedia výborne po anglicky! Neuveriteľné! Dora je z Taiwanu a jej manžel Dany z Mauríciusu, zoznámili sa na Bali a žili vo viacerých krajinách v Ázii. Po príchode sme si ledva stihli odložiť batožinu a Dora už aj postavila vodu na čaj a predviedla nám čajový ceremoniál so všetkými druhni čaju, ktoré pestujú. Juraj bol ako v raji, ja skôr v panike, o koľkej pôjdu decká spať, keď do seba nalejú toľko čaju. Našťastie im nechutilo. Aby som nezabudla. Cesta prebehla bez problémov, ja som však v jej druhej polovici po štvrťhodine šialených zákrut zavetrila vážny problém, všetkým okrem šoféra vopchala do úst kinedryl a vytiahla “pytlíčky na blitíčka”. Pre istotu… V ten deň sme sa už len potĺkali po okolí, boli sme si pozrieť súmrak nad plantážami a dali si večeru vo vedľajšej dedine.
Deň štvrtý
Kým ostatní ostentatívne spali, my dvaja s Jurajom sme sa ráno vybrali na najbližšiu plantáž pokochať pohľadom na východ slnka. Chvíľu po nás dorazila skupinka ázijských turistov, ktorí tam netrpezlivo poskakovali a pokrikovali, nech už Oskar rýchlo vylezie, bleskurýchle sa pofotili a utekali zasa preč. My sme cestou naspäť míňali dodávku plnú babičiek, vychystaných na zber čajových lístkov, tak nám nedalo a zliezli sme dole kopcom pozrieť sa, ako taká oberačka čaju vyzerá. V predstavách som sa preniesla do detstva, keď moja babka chodievala so svojimi kamoškami z dediny cez prázdniny okopávať repu. Babiny vtipkovali, niečo si pospevovali a nevadilo im, že sme sa tam okolo nich motkali, okukovali a fotili. Vrátili sme sa akurát na raňajky, celí premáčaní od rannej rosy, ako sme sa predierali pomedzi čajové kríky.
Ránečko na čajovej plantáži
Po raňajkách sme sa, opäť poriadne nadopovaní kinedrylom, vybrali do Alishan National Forest Recreation Area. Je to miesto, kam ľudia chodia kvôli východu slnka a za ubytovanie sú ochotní zaplatiť niekoľkonásobne vyššie čiastky ako o pár kilometrov ďalej. Celá rezervácia sa nachádza vyše 2200 mnm, ale nejak nám nedošlo, že v takej nadmorskej výške by mohla byť zima. Bola. Menej než 20 stupňov sme nezažili od našich prázdnin v Čechách!
Vstup do areálu je spoplatnený, vnútri je plno turistických chodníkov a vyhliadok, všetko krásne udržiavané a prispôsobené ázijským turistom, ktorí neradi spravia jediný zbytočný krok. Takmer všade sa dalo doviezť vláčikom či minivanmi, prípadne prísť po rovinke, maximálne po pár dokonale upravených schodoch. Okrem východu slnka, ktorý sme zjavne o pár hodín prešvihli, sme sa kochali prítomnosťou niekoľkých desiatok prastarých cédrov. Najstarší z nich mal údajne 2300 rokov. Dokonalý les! Len škoda, že sme museli chodiť len po vyznačených cestičkách… Samozrejme nechýbal chrám a nespočet stánkov s občerstvením a suvenírmi.
Deň piaty
Pobaliť, naraňajkovať, dať si konskú dávku kinedrylu a vyraziť do ďalšej destinácie cestou plnou serpentín! Oťaželi sme o niekoľko kíl čaju, ktorý Juraj nakupoval ako divý. Cestou sme sa ešte zastavili v sušiarni čaju, kam práve priviezla dodávka čerstvú várku lístkov, popili sme ďalší oolong, nakúpili dva ďalšie balíčky a konečne sme pokračovali smerom na preslávené jazero Sun Moon Lake.
100 kilometrov sme zvládli za necelé tri hodiny. Ubytko som rezervovala ráno tesne predtým, než sme sa vydali na cestu a opäť sa mi potvrdilo, že improvizovať je dobré. Zabudla som napísať, že Taiwan je okrem čaju známy aj tým, že je tam kade tade plno horúcich prameňov. Doteraz nám nevychádzalo pri nejakom sa zastaviť a okúpať. Až teraz. Narazila som na super výhodnú ponuku vo wellness hoteli s termálnou vodou a obrovskou vaňou s termálnym prameňom priamo na izbe.
Inak na mňa mestečko Shuishe na prvý dojem urobilo dojem mega pasce na turistov. Hlavné aktivity pre turistov sú tieto: dať sa vyviezť kabínkovou lanovkou a pozrieť si tam miestny zábavný park spojený s tradičnou dedinou (tam sme nešli), zaplatiť si výlet loďou po jazere (nič pre nás), požičať si bicykel a spraviť cyklovýlet okolo jazera, prípadne vyššie uvedené nakombinovať. Obchody so suvenírmi a reštaurácie s priemerným hodnotením tri hviezdičky z piatich.
Naše deti boli z vymožeností hotela tak nadšené, že sme sa skoro nedostali ani na záchod, lebo na ňom neustále skúšali všetky možné tlačítka, trysky a sušítka, napúšťali si do vane horúcu vodu a skákali po posteliach. Konečne normálna dovolenka podľa ich gusta! Navečer sa nám podarilo ich ukecať aspoň na krátku prechádzku popri jazere a večerné kúpanie v bazéne.
Deň šiesty
Po piatich dňoch miestnych špecialít nás ráno čakal príjemný šok v podobe bufetových raňajok obsahujúcich nielen čínske a taiwanské špeciality, ktoré bolo dokonca možné jesť príborom. Nikomu to nehovorte, ale babička Božka chvíľku koketovala s myšlienkou, že si jednu vidličku nenápadne “požičia” a spríjemní si tak celý zvyšok pobytu a skráti dĺžku požívania jedného pokrmu z aktuálnych 30 minút na nejakú rozumnejšiu dobu. Po raňajkách sme si na požičaných bicykloch obišli časť jazera, potom sme sa autom zašli pokochať výhľadom na jazero (lebo z blízka nič moc) z pagody Ci En, ktorú vyššie zmienený Čankajšek nechal postaviť pre svoju mamu. Z parkoviska k pagode viedlo asi 200 schodov a samotná pagoda mala tuším 7 poschodí, čo úplne vysvetľuje, prečo tam okrem nás nikto nebol. Ešte som plánovala zájsť na folklórne vystúpenie miestneho kmeňa Thao, ale deti môj nesmelý návrh jednohlasne zamietli. Tak sme si dali aspoň famóznu čajovú zmrzlinu a zvyšok dňa mali program pod palcom deti – boli sme v hotelovej herničke, na izbe, vo vani s termálnou vodou a v bazéne.
Okrem raňajok v hoteli a zmrzliny z čierneho čaju nám miestna gastronómia ani tu neučarovala…
Siedmy deň po raňajkách (len pre info: vidličku sme nakoniec nevzali) sme vyrazili na najnáročnejší presun z celej dovolenky. Podľa google máp sme 167km dlhú trasu mali zvládnuť za 4,5 hodiny.
V skutočnosti nám zabrala skoro 7 hodín. Prečo?
Kochali sme sa výhľadmi a panorámami.
Zistili sme, že vybrať sa na cestu krížom cez hory s poloplnou alebo poloprázdnou (si optimista alebo pesimista?) nádržou bola veľká chyba.
Uviazli sme v kolóne kdesi uprostred hôr asi dve hodiny od cieľa, nachádzajúceho sa hneď za bránami národného parku Taroko.
Druhá polovica dovolenky čoskoro! Teraz musíme stopovať a žobroniť o benzín!
A ešte očami detí našich zlatých:
V nákupnom stredisku pri Taipei 101, ktorým sme prechádzali, sme minuli obchod značky PRADA a Miška ma nadšene ťahá za ruku: “Tu predávajú pratu! Tu by sme si mohli dať obed!”
Vilko prísne: “Tati, prečo si naštval babičkine decko?”
Na Taiwane sa pestuje betel a hlavne na vidieku sa celkom vo veľkom žuje. Táto prírodná droga je vraj dostupná za ľudové ceny a konzumenta spoznáte podľa zubov zafarbených na červeno. Vikinka mala strach, že by sme betelu mohli prísť na chuť aj my s Jurajom: “Mama! Nesmiete s ockom žuť tie betónové oriešky!”
Vilko: “Ale srnka je niečo iného než jeleň.”
Viki: ” Je to skoro to isté, len je to žena.”
