Deň 7
Po výdatných raňajkách doplnených o dvojitú porciu kinedrylu sme nabalili auto a blicí pytlíčky a vyrazili na cestu naprieč národným parkom Taroko. Tipujem, že za jeden deň sme tu prešli viac serpentín než za niekoľko minulých životov dohromady. Už sme sa naučili, že časový odhad 160km za štyri a pol hodiny nemusí znamenať, že v danej krajine sú vozovky v dezolátnom stave. Na Taiwane je to práve naopak.
Po chvíli v aute sa pred nami objavila pumpa. Čerpacia stanica.
Nesmelo sa ozvem: “Natankujeme? “
Vodca mrkne očkom na displej a v sekunde vyhodnotí situáciu: “Načo. Máme skoro polku nádrže. To nám musí na tých stošesťdesiat kilákov stačiť.”
O hodinu neskôr a tisíc metrov vyššie konštatuje: “Hm, možno sme predsa len mohli natankovať. Ukazuje to, že ideme na rezervu.”
Ja už nás vidím, ako svorne nocujeme pod skalným previsom, s kameňom pod hlavou, prikrytí pršiplášťami a vyzbrojení rozsvietenými mobilmi a jediným spoločným švajčiarskym nožíkom odháňame krvilačné šelmy: “Čo budeme robiť? Nemám signál. Neviem zistiť, kde je najbližšia pumpa.”
Zastavíme na vyhliadke vo výške 3275mnm na parkovisku plnom áut a moja hlava úplne samovoľne chrlí nápady, ako nás zachrániť. Napríklad: “Počuj, dáme si tu pauzu a ty by si mohol obehnúť autá a pozisťovať, či náhodou niekto nevozí v aute petku s benzínom.” (Keďže to ty si nás do tejto sr..y, nemilej situácie, svojím laxným prístupom dostal…)
“Netreba. Teraz som to pozeral, najbližšia pumpa je o 6 kilometrov. “
Bola, obohnaná vlnitým plechom a hromadami vykopanej hliny a kamenia. A ďalšia rovných 30 kilometrov hore kopcom opačným smerom, čo by znamenalo po á) že by sme tam nemuseli vôbec dôjsť a po bé) že by sme si cestu predĺžili o ďalšie dve hodiny.
Je rozhodnuté. Zdá sa, že už pôjdeme len dole kopcom, tak budeme dúfať, že tých vyše 70 kilometrov prejdeme aj na výpary. V opačnom prípade vodca prisahal na vlastnú česť, že bude naozaj stopovať a drankať benzín od okoloidúcich.
Neuplynula ani polhodina, keď sme sa z ničoho nič ocitli v zápche. Zápcha v národnom parku, to akože fakt? Práce na ceste. Skončia vraj o polhodiny. Moja myseľ opäť nesklamala a túto situáciu vyhodnotila ako ideálnu príležitosť dostať sa k benzínu. Juraj mi nedal príležitosť čokoľvek povedať a vyzbrojený mobilom s google translate sám vyrazil zháňať benzín. Ako sa tak obšmietal okolo áut v zákrute za nami, zavesili sa naňho dvaja Singapurčania, ktorých naša úsmevná situácia vytrhla z letargie čakania. Juraja sa hneď kamarátsky ujali a s neskrývaným nadšením ho vodili od autu k autu a tlmočili do čínštiny. Našu situáciu znalecky vyhodnotili takto: “Nóóó, ako sa tak dívam, fakt idete na rezervu. Ale už je to len dole kopcom. To možno dáte. A možno nie.” Díky páni. Hneď je mi lepšie, keď presne viem, na čom som.
Miestny vodič obúchanej tmavozelenej dodávky nám cez ochotných tlmočníkov prezradil, že pár kilometrov nižšie ďalej pracujú na stavbe jeho kamoši, ktorí naisto nejakú rezervu majú. A že nás tam dovedie. Uffff! Singapurčania si nemohli nechať ujsť vyvrcholenie tejto drámy a pri celej transakcii asistovali. Dobrý človek ešte žije a my ideme ďalej.
To, čo sa dialo ďalej, nestojí za zmienku. Ďalej som si už len vynútila jednu zastávku pri chráme, ktorý bol k úprimnej radosti zvyšku rodiny zavretý, natankovali sme, našli ubytovanie a zašli na večeru do jedinej reštaurácie, ktorá bola o siedmej večer otvorená.
Ad ubytovanie. Čajíčkar strávil dva dni nonstop naložený v oolongu v Alishane a ja som bola zvedavá, či Taiwan ponúka niečo aj pre kávičkárov. Zdá sa, že okrem pána menom Boya, ktorý má svoju vlastnú mini plantáž rovno za domom a na dôchodku sa aj so ženou bavia ešte aj tým, že vedú rodinný penzión, tu nikto iný kávu nepestuje. Nemali sme teda na výber a ubytovali sme sa u nich.
Deň 8
Jedna z vecí, ktoré na dovolenke nechcete, je choré decko. Alebo rovno dve. Ale nepredbiehajme. Dneska sa zobudil s horúčkou iba Vilko a kto iný by s ním mal zostať doma než matka. Tak som teda zostala doma. Dievčatá si okamžite zmerali teplotu, či by náhodou nemohli zostať doma aj ony. Nemohli. Čakala ich nenáročná prechádzka na malebnej trase Shakadang trail v sprievode nadšeného ocka a babičky. Keď sa o štyri hodiny, moje dve kávy a niekoľko desiatok partičiek Čierneho Petra a Človeče, turistky vrátili uštvané a naštvané na horúčavu a všadeprítomnú prírodu, s radosťou sme ich aj s Vilkom prenechali babičke a my dvaja sme si vyrazili na popoludňajšiu túru sami. Sami!
Až vonku nám došlo, že je práve 12.9.2019 a my teda oslavujeme desiate výročie svadby! Gratulujeme si, že sme toľko spolu vydržali v relatívne dobrom psychickom aj fyzickom zdraví a stáli sme pri sebe aj v dobrom aj v ešte lepšom. Oslávili sme to prechádzkou na ikonickú vyhliadku k útesu Quingshui Cliff. Prechádzka viedla po asfaltke a jej celková dĺžka podľa mňa nepresiahla dvesto metrov. Na Taiwan si pokojne môžete do hôr zabaliť minisukňu a lodičky ako čínske turistky. To keby som bola bývala vedela! Večer sme zavŕšili prechádzkou po pobreží Tichého oceánu, ktorý bol zblízka skôr hrôzostrašný, romantickou večerou donesenou v krabičkách domov, v milej spoločnosti celej rodiny a Čierneho Petra.
Hneď po večeri nás pán domáci nenápadne prinútil ísť na bezplatnú prehliadku mestečka v jeho réžii. Pán Boya nám dal oduševnelý výklad o miestnom domorodom kmeni Taroko, z ktorého sám pochádza. Výklad neskôr večer s pani manželkou doplnili hrou na piano a spevom ich obľúbenej piesne, ktorú Boya pre Lisu zložil. Vopred nám rozdali noty, text v čínštine aj angličtine, aby sme mohli hudobné vystúpenie sledovať, prípadne sa aj aktívne zapájať. Vôbec nechápal našu pasivitu, hoci nič okrem kávy nenalieval, ja by som si inak samozrejme veľmi rada zaspievala aj zatancovala…
Deň 9
Podľa mňa sa Vilkovi nikam nechcelo ísť, tak sa rozhodol, že si teplotu o deň predĺži a doplní ju pre istotu aj o vracanie. Jurajko s babičkou a babami si naplánovali odvážny poldenný výlet trasou zvanou Swallow Grotto so zastávkou na Bulluowan, kde je múzeum pôvodného obyvateľstva kmeňa Taroko. Tam si znalosti získané predchádzajúci deň od Boyu ešte prehĺbili. Vilko doobedie prespal a pán domáci si zrejme dal za cieľ predávkovať ma kofeínom. V polhodinových intervaloch sa ma chodil vypytovať, či si dám ešte kávičku, ktorú som vždy náležite kvetnate vychválila. Inak som nemohla, vyslovene na pochvalu čakal. Štvrtú som s vďakou odmietla, lebo som dostala strach, že mi exploduje srdce aj vnútornosti!
Vilíček sa vyspal do dobrej nálady a veľkého hladu a my sme po obede celú smečku opäť zavesili na krk babičke a zdrhli na samostatnú túru. Štvorhodinovú trasu sme zvládli vychádzkovým krokom za polovičný čas asi najmä preto, že som išla v žabkách, lebo lodičky som si ráno nestihla kúpiť!
Večer som ešte všetkých nahnala na nočný trh v neďalekom veľkomeste Hualien. Miesto na parkovanie sme hľadali asi pol hodinu. Pol hodinu sme sa predierali davmi a hľadali nejaký voľný stolík alebo kútik, kam by sme si mohli sadnúť alebo sa aspoň postaviť. Ďalšiu polhodinu som blúdila po trhu a hľadala rad, v ktorom by som strávila menej než polhodinu. Našla som ho pri stánku s hotdogmi. Vilko odmietol ďalšiu porciu suchej ryže a zjedol rovno dva. Za večerné menu som dostala zlatú medailu a pochvalu za najlepšiu kuchárku na celom Taiwane.
Od Boyu sme sa dozvedeli, že domorodý kmeň Taroko (alebo Truku) sa vizuálne odlišoval od iných tetovaním na tvári. Prvé tetovanie na čelo získavali chlapci aj dievčatá vo veku 6 rokov a druhé (chlapci na bradu a dievčatá okolo úst a na líca) v pätnástich. Aby si ho zaslúžili, museli skladať skúšky – dievčatá z klasických domácich prác a tkania a chlapci z lovenia zvere a podľa niektorých zdrojov aj z lovenia hláv – tých ľudských, patriacich bojovníkom znepriatelených kmeňov. Kto skúšku dospelosti nezložil, nedostal druhé tetovanie a bol prakticky z kmeňa vylúčený. Mohol zostať, ale nemohol sa napríklad oženiť a nemal žiadne privilégiá. Japonci vraj tetovanie počas okupácie zakázali a domorodcov prenasledovali. Od Boyu sme sa dozvedeli, že to malo byť údajne aj preto, že okupanti znásilnili množstvo žien a miestni sa im za to pomstili odseknutím hláv. Toto mal byť jeden z dôvodov ozbrojeného konfliktu, ktorý začal na konci 19. storočia a počas neho sa domorodci vraj 11 rokov ukrývali v horách, kým sa napokon vzdali.
Deň 10
Tentokrát sa so zvýšenou teplotou zobudila Vikinka, ale sama sa prehlásila za cestovaniaschopnú a my sme sa teda pobrali ďalej. Našim hostiteľom sa viditeľne uľavilo, keď nám s úsmevom od ucha k uchu kývali na rozlúčku.
Než sme nadobro opustili národný park Taroko, neodpustili sme si s celou rodinou ešte jeden posledný letmý pohľad na ôsmy div Taiwanu. Taiwan leží na hranici Eurázijskej a Filipínskej dosky a vznikol tak, že pri ich náraze pred asi 6000 rokmi sa zemská kôra zvrásnila natoľko, až sa vysunula nad hladinu mora. A útes Quingshui má byť priamo okraj tektonickej platne. Je to skoro dva a pol kilometra vysoký kus skalného masívu, ktorý sa týči priamo nad hladinou oceánu. Mala som na tom mieste veľmi zmiešané pocity. Cítila som sa malinká, ale zároveň veľkolepo ako súčasť obrovskej dokonalej stavebnice. Len Miška nevedela skryť rozčarovanie: “Toto je tá doska? Ja som si ju predstavovala úplne inak. Tak… viac ako dosku a nie ako skalu.”
Cieľom tohto dňa bolo priblížiť sa čo najviac na sever k Taipei, zastaviť sa niekde okúpať a prejsť. Prechádzka sa konala pri vodopáde Wufengqi. Bolo to tam pekné a pekne prepchaté, keďže bola sobota. Zatúžili sme si aspoň raz namočiť nohy v mori a náš vstup do mora sa mal uskutočniť na pláži Fulong kdesi na severe, kúsok od Taipei. Nevydalo. Dorazili sme o 17:01 a pláž presne o piatej zatvárali a nám sa nepodarilo nenápadne prešmyknúť pomedzi hlúčiky odchádzajúcich miestnych. Okrem toho bol predĺžený víkend a my sme nemali nájdené ubytko. Nakoniec sme po chvíli intenzívneho pátrania našli trochu zvláštne pôsobiaci ale čistý penzión s dobrým hodnotením a chválou na skvelého majiteľa. S majiteľom sme sa dohovoriť nevedeli, ale vyzeral, že pocestných nezabíja. Každopádne my sme prežili.
Deň jedenásty, posledný
Odlietať z Taipei sme mali krátko po ôsmej večer, tak sme nelenili a vybrali sa na mietnu verziu Niagarských vodopádov známu pod názvom Shifen waterfall. O hodinu sme boli hotoví a keby sme chceli, ešte by sme si nakúpili za desať tašiek suvenírov a pochúťok, stánkarov tam bolo viac ako vody vo vodopáde.
Mestečko Shifen je známe svojou malebnou obchodnou uličkou, ktorou prechádza železničná trať. Netuším, či tam naozaj chodia vlaky, lebo v čase našej návštevy práve žiadny nešiel. My sme si sem prišli vypustiť obrovský lampión pre šťastie. Kto bol v Shifene a nevypustil lampión… ani si nechcem domýšľať, aké by to mohlo mať následky… Zo Shifenu hajde krížom cez Taipei do verejných kúpeľov Beitou, aby sme sa ešte vykúpali v termálnej vode. Potom už len blúdenie v niekoľkoprúdových a niekoľkoúrovňových diaľniciach, z ktorých sme boli my aj Google mapy totálne zmätení. Cestu sme našli, auto v nepoškvrnenom stave odovzdali, prežili sme sme nočný let a v pondelok si Juraj odišiel oddýchnuť do korporátu a my ostatní sme sa dospávali doma. A najedli!
Babičke týmto srdečne gratulujeme k bobríkovi odvahy, ktorého na Taiwane získala. A taktiež ku 4 kilám, o ktoré u nás prišla. Zjavne máme ešte rezervičky v poskytovaní pohostinských služieb…
Koniec.
Záver na záver. Singapurčania na Taiwan chodia kvôli super nákupom a vynikajúcemu jedlu. Nakupovať sme nestihli a jedlo nás vo väčšine prípadov fakt neoslovilo. Okrem toho sme na vlastnej koži zažili, aké to je absolútne ničomu nerozumieť. Nevedieť zadať cieľovú stanicu do navigácie (preto tie Google mapy :D), nastaviť čokoľvek na klimatizácii, prenastaviť na telke niečo, čo deti postláčali. Nevieš po čínsky, tak neprepínaj! Napriek tomu sme zažili úplne top dovolenku a na Taiwan by sme sa bez zaváhania vrátili. Ja kľudne aj hneď.
