Deň po Troch kráľoch je zhruba čas, keď by sa patrilo spratať stromček, lebo už je viac ihličia pod ním než na ňom. Presne tak tomu bolo 7. januára 2011. Strom som dokonca zvládla vyhodiť z balkóna na druhom poschodí, nikoho pritom nezraniť a potom ho odtiahnuť ku smetiaku. Keď som sa v ten večer okolo polnoci pobrala spať a pri posteli som zacítila, ako mi pramienok čohosi steká po nohe, s miernym náznakom paniky v hlase som volala do obývačky na Juraja: “Juraj, rýchlo poď sem, tečie voda!” Continue reading “Osem rokov s tebou”
2018
Prvého januára sme v Krkonošiach vstávali do upršaného rána, rozlúčili sme sa s pani domácou v penzióne, kde sme strávili lyžovačku pred odchodom a až do neskorej noci sme doma na Žižkove prali a sušili kopy lyžiarskeho oblečenia, triedili vybavenie domácnosti, balili posledné krabice, prerovnávali to, čo zostáva a čo berieme so sebou. Ďalšie dva dni sa niesli v znamení veľkých emócií, rýchlych stretnutí, rozlúčok a vyprázdňovania bytu. Keď sme štvrtého januára popoludní sedeli v taxíku, ktorý nás viezol na letisko, nemohla som uveriť tomu, že sa to deje. To. Sťahujeme sa do Singapuru! Ako keby sme už vyčerpali všetky tie obrovské emócie. Bolo to také obyčajné, ako keby sme odchádzali len niekam na dovolenku, z ktorej sa zakrátko vrátime.
Presne také, po akých túžite
My už niekoľké Vianoce prežívame v úplnom pokoji a pohode, bez naháňačiek, stresov a zhonu. To sa nechvastám, konštatujem. Urobili sme si Vianoce tak, ako nám to vyhovuje. Minimalizujeme nákupy, nepreháňame to s množstvom jedla ani s darčekmi. Continue reading “Presne také, po akých túžite”
Som úplne mimo? Či len trošku?
Hoci väčšina Singapurčanov Vianoce neoslavuje, aj tu vládne klasické vianočné šialenstvo v podobe prepchatých obchodov a vianočných aj nevianočných večierkov. My sme sa včera zúčastnili dvoch. Continue reading “Som úplne mimo? Či len trošku?”
George Town – pohladenie chuťových buniek aj zmyslov
Juraj má v novembri narodeniny a ja som mu ako darček vybrala výlet. Dušoval sa síce, že v novembri určite nemôže nikam cestovať, lebo v práci odovzdávajú dôležitý projekt, ale… Do karát mi hralo to, že sa v Singapure začiatkom novembra oslavuje hinduistický sviatok svetiel Deepavali, tak som náš predĺžený víkend naplánovala tak, aby si pán oslávenec vzal len deň voľna. Vlastne som si myslela, že som ho tak naplánovala…
Continue reading “George Town – pohladenie chuťových buniek aj zmyslov”
Váš osobný sprievodca záchodmi v Juhovýchodnej Ázii
Už dlhšie uvažujem o tom, že vydám bedeker “Fundovaný sprievodca po záchodoch v Juhovýchodnej Ázii”. Bola by škoda nepodeliť sa o svoje skúsenosti, poznatky a praktické rady, keďže väčšinu záchodov v Juhovýchodnej Ázii mám na vlastnej koži otestovanú, za čo patrí neskonalá vďaka mojim trom deťom. Continue reading “Váš osobný sprievodca záchodmi v Juhovýchodnej Ázii”
A zasa tie peniaze…
V Singapure sú od začiatku niektoré reálie a zvyklosti, na ktoré som si doteraz tak celkom nezvykla. Vytáčajú ma, alebo skôr ma donedávna vytáčali. Pracujem na zmene svojho postoja k nim, lebo svojou permanentnou vytočenosťou nič nevyriešim a pre moje mentálne zdravie a pohodu celej rodiny je lepšie veci jednoducho brať také aké sú. Neporovnávať. Nehodnotiť. Neriešiť. Alebo aspoň príliš neriešiť. Continue reading “A zasa tie peniaze…”
Základná škola finančnej gramotnosti
Naše deti dostávajú už druhý rok vreckové. V Prahe to bolo 20 korún za týždeň, v Singapure majú 2 doláre týždenne. Pamätám si, ako išli svoje prvé mince slávnostne minúť. Vikinke a Vilkovi sa páčili plastové hračky vo výklade vietnamskej večierky, ale na ne nemali, tak sa rozhodli, že počkajú, kým budú mať peniažkov dosť. Miška si povedala, že peniaze treba točiť a prvá dvacka jej vyšla presne na tvarohovú buchtu z pekárne a tri mandarinky vo večierke. Na tú radosť, že si svačinku kúpila sama a ešte k tomu za vlastné peniaze, nikdy nezabudnem! 😀 Continue reading “Základná škola finančnej gramotnosti”
Motýlí messenger
Prvú polovicu minulého týždňa som si doslova odtrpela. Doznievalo mi nachladnutie, z ktorého nie a nie sa dostať, takže v pohode som zďaleka nebola. Ani príjemná. A deti mi moje rozpoloženie obratom vracali. Najmä Vilko – všetko potreboval okamžite, nechutilo mu žiadne jedlo pripravené špeciálne podľa jeho požiadaviek, každé ráno sa na gauči váľal v pyžame, zatiaľ čo Miška už čakala vychystaná pri dverách a Vikinka bola so svojimi prípravami niekde medzi tým. Continue reading “Motýlí messenger”
Očami detí
Ak si okamžite nezapíšem všetky tie vtipné a milé veci, ktoré deti povedia, hneď mi vyfučia z hlavy. Napriek tomu, že v danom momente som presvedčná o tom, že takéto čosi predsa nemôžem nikdy zabudnúť. Continue reading “Očami detí”