…s hordou na cestách
Návštevu národného parku Khao Sok sme mali v itinerári už pri našej ceste po Thajsku pred takmer dvoma rokmi. Len vyššia moc zasiahla a poslala nás vtedy inde. Po mesiaci strávenom na ostrove Phangan sme sa mali zastaviť na pár dní v Khao Soku a odtiaľ voľne pokračovať v cestovaní na sever. Z ostrova sme namiesto toho doslova utekali pred nekončiacim lejakom a záplavami čo najďalej na sever, do Chiang Mai.
Viete, aký je údajne najhorší deň každého Singapurčana?
Nedeľa. Helperky majú voľno a oni musia byť celý deň so svojimi deťmi. Continue reading “Singapurská realita: “helper” – pomocníčka, gazdiná, slúžka”
Po necelom polroku pobytu v Singapure som začala hľadať spôsoby, ako by sme sa celá rodina mohli zoznámiť s novými ľuďmi a integrovať sa do nejakej komunity. Tým, že nechodím do práce, sa môj sociálny život obmedzuje na stretnutia s mamičkami z našej rezidencie, prípadne s rodičmi (vlastne častejšie s pomocníčkami), ktorí chodia po deti do škôlky hneď po obede tak ako ja. To znamená, že si s nimi vymením pár viet na dvore v škôlke. Ak vôbec. Zopár pokusov pozvať niekoho na návštevu vyšlo a zopár zostalo bez odozvy. Ľudia tu skrátka žijú svoj život, do ktorého len veľmi ťažko púšťajú niekoho nového. Continue reading “Ako som sa stala skautskou vedúcou”
Štvrtého septembra 2013 som v pôrodnici U Apolináře pobývala už ôsmy týždeň, pretože hrozilo, že sa naše dvojičky narodia predčasne. S rastúcim bruchom do gigantických rozmerov ma čoraz viac mrzelo, že dvojičky nebudú mať na pamiatku žiadnu krásnu fotku, keď boli v bruš(is)ku. Takú tú, kde šťastná nastávajúca matka ladne pózuje zabalená do záclony, decentne maskujúcej pár kíl navyše a odhaľujúcej len to, čo treba. Čo oni, štvalo ma, že ja nebudem mať pamiatku na to, aká som bola v tehotestve krásna! Len samé fotky v nemocničnom mundúre, pozostávajúcom z vyťahaných kockovaných nohavíc prípadne legín a nadrozmerného trička, s posteľou na kolieskach a stojanom na infúziu v pozadí. Spolubývajúca Stáňa, budúca dvojmatka rovnako ako ja a amatérska fotografka zároveň, sa ponúkla, že ak tam Juraj nechá foťák, tak zajtra mi nafotí parádne fotky v negližé. Negližé v tomto prípade pozostávalo z málo využívaných a ešte relatívne reprezentatívne vyzerajúcich čiernych nohavičiek a čiernej podprsenky veľkosti 75H(!), ktorá sa mi bolestivo zarezávala všade, kde sa nemala. Continue reading “Prvá päťročnica je za nami!”
Len čo sme sa vrátili z Bornea, začali sme si všímať, že na tráve pozdĺž chodníkov občas pribúdajú kôpky popola, zvláštne vyzerajúce sušienky a obrovské oranžové muffiny, fľašky s vodou, či rôznymi malinovkami, niekde dokonca plechovky s pivom a krabičky od cigariet. K tomu spálené vonné tyčinky a sem tam aj kôpky kadejakých papierikov. Continue reading “Mesiac hladných duchov”
Deň 4. Rozlúčili sme sa s Jo, Ianom a krásnou vilou a pobrali sme sa za vílou do jaskyne Fairy Cave. Prístup do jaskyne rozhodne nie je bezbariérový – vchod sa nachádza vo výške štyroch poschodí po betónovom vonkajšom schodisku a ďalšie schody absolvujete vnútri. Ale výstup rozhodne stojí za to!
Continue reading “Dobrodružstvo na Borneu – časť druhá a posledná”
Kedysi dávno, tak dávno, že si ani jeden nevieme presne spomenúť, v ktorom roku sa to odohralo (pravdepodobne v roku pána 2007), sme sa s Jurajom vybrali na letný roadtrip do Toskánska. Chceli sme dva týždne cestovať, spoznávať a ochutnávať miestnu históriu, kultúru a špeciality. A bývať v kadejakých príjemných penziónikoch s rodinnou atmosférou, ktoré by sme si vždy úplne ľahko našli niekde cestou. Kamaráti, ktorých sme s touto ideou oboznámili, nám ponúkli, aby sme si pre istotu zobrali aj ich stan. Keď sme balili do kufra auta stan, prihodili sme aj karimatky a spacáky, na ktoré sa už nejakú dobu v pivnici prášilo. Len tak pre istotu, nebudeme ich potrebovať, hovorili sme si. Naivky! Mladí, nerozvážni a bezdetní. Nedošlo nám, že polovica júla je leto a v lete je sezóna v plnom prúde a celá Európa má letné prázdniny. A minimálne polovica z prázdninujúcich Európanov sa to leto vybrala do Toskánska! Continue reading “Karavan smrti”
Destinácií, kam by sme zo Singapuru mohli odletieť niektorou z nízkonákladoviek, je toľko, že treba mať jasne stanovené kritériá výberu. Tie naše sú nasledovné: vyhýbame sa obdobiu dažďov, tornád a iných zverejňovaných a pre turistu nie veľmi príjemných prírodných javov, hľadáme miesta, ktoré ešte nie sú úplne zničené masovým turizmom, chceme využiť aspoň jeden štátny sviatok a víkend, nesmie sa tam cestovať dlhšie než štyri hodiny a letenka musí byť za ľudovú cenu. Toto leto všetky naše kritériá splnilo Borneo.
O jedle sa chystám písať už dlhšie, len som nevedela, kde začať. Tak začínam kráľom. Kráľom, ktorý má zákaz vstupu do všetkých verejných priestranstiev a dopravných prostriedkov naprieč juhovýchodnou Áziou. Toho kráľa je totiž cítiť na kilometer, skoro doslova. Jeho vôňa, ak sa ten smrad tak dá nazvať, je neznesiteľne výrazná a slovami len ťažko popísateľná. V súťaži o najväčší odór by s ním obstáli snáď len spotené nohy, práve vytiahnuté po celodennej túre z tenisiek. Bez ponožiek. Aj to len niektorých vybraných jedincov, medzi ktorých ja rozhodne nepatrím. Moje nohy sú v pohode, aj keby som si ich týždeň neumývala. Ale viete, aký puch myslím, že? Taký, ako keď po návšteve treba umývať dlážku a tepovať koberce, lebo za sebou zanechala nevyvetrateľné stopy. Continue reading “Nech žije kráľ! V juhovýchodnej Ázii kraľuje DURIAN.”
Je to tak! Posledný zhruba mesiac sa u nás niesol v znamení osláv. Za necelé štyri týždne sme na naše pomery nečakane hýrili – absolvovali sme celkom päť osláv – z toho dve narodeninové detí do 6 rokov, jednu grilovačku u Jurajovho kolegu, ktorý sa sťahuje do Indonézie a dvakrát sme oslavovali koniec moslimského mesačného pôstu ramadánu. Continue reading “Skončil ramadán – vo víre osláv a vo víre vlastných myšlienok”
